Pred jarou

Posledné týždne sú akési oveľa intenzívnejšie ako iné "pozimné" mesiace v minulých rokoch. Doma pomerne dusno, keďže od začiatku roka si Švéd stihol zlomiť ruku (invalidný muž = bručoun), po slávnostnom odstránení sadry sa mu do práce objednali kontroly všakovakého druhu (tu na pohlaví či rode vôbec nezáleží - každý je bručoun) a po skončení kontroly prišla choroba (muž, teplota 37,1 = neskutočný bručoun). No, a to ja neznášam mužsko-ženské stereotypy. Včera mi kamarát (gay) povedal, že už ho tá práca, ktorú robíme dosť nebaví, lebo zistil, že stereotypy sú vlastne postavené na realite, lebo inak by nevznikli. Asi sa časom pridám. Nie, ani ja sa neviem orientovať v mapách a rezy kockou mi v matike robili problémy.

Môj otec začal kšeftovať. V krčme. Neviem, kde zobral počiatočný kapitál, keďže prakticky nič nevlastní. Možno nejaký mamin kožuch, keďže ja som vyhlásila, že také nosiť nebudem. Kšeftovanie vyzerá tak, že jeden deň odchádza do krčmy s balíkom posteľného prádla (zisk z predchádzajúceho dňa) a domov prináša králika. Alebo klobásy. Alebo slipy. Minule doniesol Švédovi sveter nejakej pochybnej značky. V sobotu na obed prišiel za mnou, tváril sa veľavážene a začal mi gratulovať k MDŽ. Z recka vytiahol dáždnik. Kockovaný. Skladací. Tuším, odkiaľ ho doniesol.

Posledný mesiac trochu cestujem po susedských krajinách. Nie je to žiadna moja nová úchylka, už som mala plné zuby vysedávania doma a bručania. Tak som využila stále sa opakujúce konferenčné príležitosti, že si aspoň zalietam. Alebo zacestujem. Minulý týždeň som bola u južných susedov. A so mnou asi 60 ľudí z celej Európy. Dosť dobré to bolo, lebo zas som raz pochopila, že tu budujeme nejakú spoločnú Európu či čo a to asi až tak dobre nepôjde. Akademici z Británie dávali prezentácie o "plastických operáciách v spojení s budovaním národného štátu". Alebo o Second life, facebooku a iných veciach v súvislosti s budovaním identity. Nevedela som sa ubrániť pocitu, že nevedia, čo od dobroty robiť. V tom ma utrvdila aj prezentujúca poslankyňa kosovského parlamentu. Tá to všetko videla trošku inak. A "Kátja from Ráša" sa takmer rozplakala, keď sa snažila vysvetliť okolosediacim, že Rusko je tiež v Európe a že oni tiež chcú takú identitu ako máme my. Mala izbu vedľa mojej a v noci som počula, že s niekým z tej Európy aspoň na chvíľu spoločnú identitu rozhodne našla.

A samozrejme celebrity ma spevádzajú na všetkých cestách. Kým v Paríži to bol miestny Števo Skrúcaný, v Budapešti ma z hotela viezol Michal David. Čumela som do toho jeho spätného zrkadla celú cestu a on sa usmieval tým úsmevom z rokov osemdesiatych, lebo si myslel, že ja si myslím niečo úplne iné. O ňom.
Ale keďže sa žiadna z mojich početných ciest nemôže zaobísť bez nejakého riadneho trapasu, tak jeden na záver. Na stanici som si kúpila štyri banány za asi 600 korún. Nebudem to naťahovať. Zle som prerátala forinty a ženička v stánku nejako veľmi neprotestovala.