Všetko je nakoniec inak

Obvykle uvažujem pomerne racionálne a na svet sa snažím pozerať len tak, ako sa javí. Jednoducho, ak vidím na zemi konár natočený smerom do nejakej ulice, nejdem za ním s presvedčením, že je to nejaké znamenie, ktoré mi ukazuje niečo dôležité. Keď Švédovi rodičia spomínali, že sa im objavuje čierna šmuha s odtlačkom ruky na mieste, kde by naozaj nemala byť, tak som sa len pousmiala. Tak isto sa tvárim nezúčastnene, keď niekto hovorí o osobách, ktoré v noci vidí pri svojej posteli.

Po smrti mojej mamy som však dúfala, že dá nejako vedieť. Asi som sa potrebovala uistiť, či je v poriadku. Nedala. Za desať rokov ani raz. Snažila som sa vravieť si, že je to takto dobre. Pre mňa bol vtedy možno paradoxne lepší pocit, že nie je vôbec, akoby mala byť niekde inde sama bez nás. Už som to neriešila.

Včera to boli presne tri mesiace odkedy sme sa dozvedeli, že Mišo zomrel. On mal rád také zvláštne pesničky, za ktoré sme sa mu vysmievali. Sedeli sme v krčme a riešili problémy sveta a on sa vždy zadíval do neznáma a povedal: "to je pekná pesnička". A my, že Miško, toto je Gladiátor, toto nie je pekná pesnička a neruš nás, my riešime dôležitejšie veci. A potom sme po jeho smrti mesiac v krčme na tú pesničku čakali. Chceli sme doniesť na kar CDčko a pustiť mu ju, ale nezohnali sme. Ja som napriek všetkej racionalite tvrdila, že v ten deň ju zahrajú. Zahrali. Samozrejme. Asi pri štvrtom prípitku na niektorú z Mišových bláznivých vlastností. Nikoho to neprekvapilo.

Včera sme s Luciou riešili, či sa stretneme alebo nie. Príšerne veľa práce, najnevhodnejší deň, hľadali sme, ako to preložiť. V tom jej z outlooku zmizli všetky maily z celého roka až po 20.február, kedy jej Mišo poslal mail k narodeninám. Bol na samom vrchu. Želal jej v ňom odvahu na správne rozhodnutia.

Nakoniec sme sa stretli. Po dvoch hodinách uvažovania o rôznych možných správnych a nesprávnych rozhodnutiach opäť zahrali ten Gladiátor. Tá pesnička je stará možno päť rokov a tento rok som ju počula presne dvakrát. Vybuchli sme do nekontrolovateľného smiechu a po tvári nám tiekli slzy. Obom. Nebolo treba nič vravieť. Len ja som potom nemohla zaspať.