Kolobeh

No a je to tu. Prednedávnom som písala o tom, ako som vďaka jeseni vo svojej koži a ako mi nežná melanchólia hladká dušu. Teraz sa márne snažím spomenúť si na ten pocit. Hľadám ho, vraciam sa k listom na stromoch, k prvému šálu. Takému tenšiemu, čo udrží vôňu. K šálu, do ktorého som zaborila nos, keď jemne fúklo. Pomaly začínam chodiť zahalená až po oči, priateľmi nazývaná EL-KAida a nos mám červený stále.

Do toho sa vnucujú a vkrádajú koncoročné myšlienky. Cestou domov po zotmení blikajú udalosti tohto roka. Niektoré zlé, veľmi zlé. Niektoré vyvolajú blažený úsmev na tvári. Uvidíme, ako to bude v konečnom súčte. "Sečteno a podtrženo". Neviem prečo tak veľmi lámem tie roky. Akoby začínal úplne nový život. Všetko na pár dní stíchne, všetci zmiznú a potom sa pomaly v januári začnú opäť vynárať z tmy. Keď sa pomaly predlžujú dni. Väčšina z nich sa usmieva.

Lenže ono vlastne všetko beží tak, ako má. Ďalšie z mojich blízkych čakajú bábätko. Veľmi sa teším z toho, aké sú teraz nežné a úplne iné. Šťastné. My so Švédom pokukujeme už po nových kuchyniach a sedačkách v očakávaní vlastného hniezda. Do plánov na zariadenie bytu síce so smiechom, ale vlastne úplne vážne kreslíme detskú vaničku.

A ďalší priatelia hľadajú a pomaly nachádzajú svoje šťastie. Mnohí. A tak nech je zima aká chce, nech je môj nos červenší než niekdajšie zajtrajšky, ktoré našťastie neprišli. Som vlastne rada, že je všetko tak, ako má byť. A nech prídu aj smútky. Majú tu miesto.