Zlodejka

Niekoľko rokov sa snažím niektorým ľuďom vysvetliť podstatu mojej práce. Podstatu toho, čo sa ňou snažím iným povedať. Nikdy mi to poriadne nešlo, často som končila vetou "radšej to nechajme, zrejme nemáme rovnaký rámec chápania vecí". Včera vo vlaku z Brna zo školy mi to docvaklo. Vlastne, píplo.

V utorok večer som cestou z práce pocítila volanie divočiny - nákupného centra. Pár minút, hodín som sa prechádzala, hľadala, tešila sa. Niečo na seba. Nakoniec som víťazoslávne odišla z obchodu s novučičkou kabelkou. Predavačka mi dala do ruky blok, usmiala sa na mňa a odprevadila ma preč.
Večer som do nej nahádzala všetky knihy o multikulturalizme, predsudkoch, diverzite a neviem čom všetkom. Veľké slová.

V stredu ráno som vošla do obchodu v susedskej krajine. Potrebovala som urobiť nejaký rýchly nákup a bežať na seminár. Už pri vstupe sa ozvalo hlasné pípanie. V sekunde sa na mňa vrhli všetky zraky prítomných, ktorí si ma premerali od hlavy po päty a so zvláštnym odporom sledovali, čo spravím. Kým mi došlo, že to ja som pôvodcom škandálu, uplynulo pár sekúnd. Lámavou slovenčinou, na ktorú som sa zmohla, som zavrávorala niečo v zmysle, že to pípalo už pri vstupe. Začala som prehľadávať kabelku a našla som tú zvláštnu šedú magnetickú vec, ktorá odhaľuje nepriateľa. Zjavne ženička v bratislavskom obchode zabudla. Predavačke som otvorila kabelku, ukázala, že v nej nič nemám a odišla som za hlasného pípania v sprievode nepriateľských pohľadov preč.

Do ďalšieho obchodu som už vstupovala s previnilým výrazom, za zvukov hlasného pípania a namierila som si to rovno k pokladni. Vysvetlila som predavačke, o čo ide, ukázala jej blok ako dôkaz svojej neviny a požiadala som ju o odstránenie toho zariadenia. Hanbila som sa ako malá. Dáma v rokoch však zhovievavo zobrala moju novučičkú kabelku a zbavila ma toho zdroja hanby.

A cestou domov mi došlo, že ja som ešte z tých šťastnejších, ktorí sa takejto stigmy vedia zbaviť. O pár minút som už bola bežná nakupujúca. Nikto si ma ani nevšimol. Nič sa nezmenilo, iba to žalostné pípanie chýbalo.

Sú však ľudia, ktorí pípajú kade chodia a márne môžu vysvetľovať, že oni nikomu nikdy nič zlé neurobili. Stretávajú sa s týmti podozrievavými pohľadmi neustále. Hanbia sa ako malé deti. Len oni nemôžu s tou svojou odlišnosťou nič spraviť. Budú pípať vždy. Oni budú na letisku ako prví vyzvaní na prehliadku. Pred nimi v obchode spozornejú všetky predavačky. Trošku som tú ich večnú nervozitu pochopila. Cítila som sa ako zlodejka, ktorá nikdy nič neukradla.