kroky späť

Včera som pri sledovaní nejakého spravodajstva narazila na informáciu o tom, že športovci, ktorí sa zúčastnia olympijských hier v Pekingu, budú musieť podpísať, že sa počas trvania týchto "hier" nebudú nijako vyjadrovať k dodržiavaniu ľudských práv v Číne. Ak tak urobia, pošlú ich domov.

S nemým úžasom sme sa so Švédom na seba pozreli. Už je to zopár (desiatok) rokov, kedy boli bojkotované olymijské hry v Moskve. Človek by si myslel, že svet sa predsalen odvtedy trochu zmenil. Že snáď už takéto veci nebudú potrebné.
Lenže máme tendenciu vravieť si, že takéto veci sa nás netýkajú. Že ide len o šport a Čína je ďaleko. Že v súčasnom svete po storočí potláčania ľudskej dôstojnosti sa isté veci už skrátka stať nemôžu.

Trochu som dúfala, že tie olympijské hry aspoň pritiahnu pozornosť na to, čo sa v Číne deje. Že sa možno bude hovoriť aj o iných krajinách. Možno prišiel čas na ďalší bojkot. Len neviem, koľko takých ešte bude musieť prísť. Len neviem, či toto celé nie je príliš veľký biznis, aby niekto riešil ľudské práva.

Možno ide len o šport. Možno je Čína ďaleko. Ale sledujúc to, čo sa deje napríklad momentálne u nás, bola by som ostražitá. Nikdy nevieme, čo budeme musieť podpisovať my. A potom sa môžeme zas a znova čudovať, ako sa to mohlo stať.