tma

Mám pocit, že tma je dnes hádam celý deň. Slnko ani nestihne poriadne vyjsť, ja nedopijem ani svoju poobednú rituálnu kávu a rozsvecujem lampu na pracovnom stole. Ideálny čas na impresie. Len akosi neprichádzajú. Ideálny čas na krásnu knihu. Z tej kategórie "krásna literatúra". Krásny názov kategórie. Nie je čas ani na ňu.

V poslednej dobe začínajú prichádzať nepríjemné správy mailom po piatej večer. Zbohom teória o tom, že ľudia posielajú nepríjemné maily najneskôr do jednej poobede, lebo ich chcú mať z krku ako prvé. Sedím s hlavou v dlaniach, tlačia sa mi slzy do očí od jedu, únavy a takého toho zvláštneho smútku, ktorý sme dnes nazvali "smútok z tmy". Obsesívne mi naskakuje v mysli šialená neurotická pesnička z minuloročnej reklamy: "vianoce už prišli, vianoce už prišli" a niekedy mi to ujde aj nahlas a všetci naokolo sa mi smejú, že som už úplne zúfalá.

Dookola si opakujem ako mantru, že si potrebujem oddýchnuť. A so mnou každý, koho poznám. Mám chuť napísať Ježiškovi, aby mi priniesol nejakú naozaj krásnu knihu, do ktorej ujdem od tohoto všetkého. A aby mi dal kľud ostať v nej tak dlho, ako potrebujem. Aby odviedol toho škriatka, ktorý ma v hlave neustále núti v myslieť na prácu, dizertačku, novú hypotéku a smútky iných. V knihe sa nemusíte o nič starať. Môžete sa stať súčasťou niečoho, čo neovplyvníte. Len tak ste. Úplne slobodní.

Tento rok som poslúchala.