Amnézia

Hlásim prvý stereotyp v inak pomerne kľudnom, príjemnom a uspokojivom manželskom spolužití. Nie, nečakám Švéda po nociach s valčekom za dverami. Nemám na sebe nátačky a mastnú zásteru. Na tieto mňamky si hádam ešte pár rokov počkáme a ja tu miestoprísažne prisahám, že to budem odďaľovať ako sa len dá. Ešte stále dbám na utešené spodné prádlo a neodstraňujem make - up po príchode domov.

To, že mi niekedy povie stará, beriem ako zabehnutý folklór, hoci vekom sa prudko blížim do kategórie, ktorej by už John Lennon v žiadnom prípade nedôveroval.
Ale iná vec sa deje. Ani z pera sa mi to nechce vydrať. Môj muž ma nepočúva. A teraz nemyslím také to, že budeš doma o ôsmej a žiadne pivo navyše. Na to sme zložili príliš liberálny sľub manželský.

On totiž vôbec nevie, čo som mu povedala. Ideme z práce domov, sadneme niekam na pivo, víno, dve, tri. Bavíme sa o kadejakých veciach. O mojom výlete vo Waršave a orwellovských budovách. O Vierke Berkyovej v piatkovom "Uvolněte se prosím".

A na druhý deň alebo o týždeň úplný blackout. So svojim švédskym plachým úsmevom je ten človek schopný bezostyšne tvrdiť, že to NIKDY z mojich úst nevyšlo. Že je úplne vylúčené, že som to povedala. A ja si pamätám každý detail rozhovoru, aj to, kde mal vtedy položenú ruku. Slovo po slove som schopná zrekapitulovať dialóg. Nič. Ani ťuk. Občas (tak v jednom prípade z desiatich) sa mu po pol hodine rozžiari tvár a povie, jasnééééé - už si spomínam. V ostatných prípadoch si pripadám ako idiot.

Je toto nejaká diagnóza? Merali to americkí vedci? Viem, že v tom nie som sama. Tak, babo raď.