slová, slová, slová

Posledné tri dni som si spievala "Spomínam na Paríž". To je tá moja úchylka, že sa stále pohybujem o pár dní dopredu. Spomínala som na Paríž pri tom, ako sme sa so Švédom túlali popri Seine. Čakala som na to niekoľko mesiacov ako na spasenie. Boli sme posledné dni v Paríži. Ako zamilovaný mladý párik, len s tým rozdielom, že sme chvíľami po sebe vrčali ako psy, lebo tie posledné mesiace chronickej únavy sa museli samozrejme niekde prejaviť.
Spievala som si pri Seine a nikto sa na mňa nedíval ako na šialenú Viktorku u splavu. Oni si tí Francúzi totiž mrmlú popod nos úplne stále. Niečo si vravia, usmievajú sa len tak a pohmkávajú. Bodaj by nepohmkávali, keď žijú v tom meste. Všetci sú tam veľmi pekní. Krásne oblečení a neuveriteľne pokojní. Ženy majú na hlavách úplne šialené čiapky (prilby, baranice, šatky, kusy látky) a vyzerajú úžasne. Keby som si to dala na hlavu ja, tak ma asi zavrú za verejné pohoršovanie. V Bratislave. Tam som sa odhodlala na minisukňu. Síce ma "prefúklo", ale nech. Stálo to za to.
Máme v nohách desiatky kilometrov malých uličiek a veľkých bulvárov. Áno, aj toho, kde sa tak dobre nakupuje. Ale to nesmiete byť so Švédom, ktorý sa pri pohľade na obchod s oblečením v sekunde premení na neskonalého bručouna. Tak som to vzdala. Na nákupy sa pôjde inokedy. Mohla som byť síce pekná ako tie Francúzky, ale nebudem. Tak.
Boli sme dokonca náhodnými svedkami veľkého vítania celebrity. Pred polnocou na Montmartri, cestou domov, sme narazili na skupinku asi tridsiatich ľudí, ktorí nadšene niekoho očakávali pod bránou. Podľa napätia v ulici to vyzeralo, že musí z tej brány vyjsť minimálne Alain Delon. Krásna Francúzka v krásnom kabáte na starom bicykli sa pri nás pristavila, že čo sa to deje. A my že nemáme ani šajnu, ale určite niečo veľké. Moje nohy v minisukni už kričali, aby sme šli spať, ale nedalo sa. O päť minút vyšiel z brány miestny Štefan Skrúcaný, všetci sme zatlieskali a bolo po paráde.
Paríž má toľko tvárí, že by sa dalo písať do rána. Po organovom koncerte v Notre Dame som pochopila, že Viktor Hugo napísal Chrám Matky Božej len preto, aby mohol detailne popísať ten priestor.
Asi stokrát za deň som povedala "tu je tak dobre". Asi stokrát som si spievala. Posledný večer som už od únavy krívala ako Quasimodo, ale stálo to za to.
Teraz už len spomínam. Slová sú zbytočné. Treba tam ísť.

Škandinávske estetické cítenie

"Si strašne pekná", povedal mi včera Švéd tesne pred polnocou, keď sa vrátil z práce.

Vlasy každý na iný bok, oči červené po tom, ako som sa snažila päť minút dostať z nich šošovky. Tie som samozrejme vzápätí našla dávno uložené v púzdre. Výraz v tvári mierne pošetilý. No dobre, úplne šialený.
Tuším som už mala na sebe nacápaný ten krém, čo mi má spraviť z ksichtu tvár. To ma možno jediné zachránilo.

Tak ja neviem. Buď je ten môj chlap už úplne prepracovaný, alebo sa pohybuje vo svojom "kolektíve" medzi totálnymi škratami (hmm...to nie, nepohybuje). Alebo ma podvádza. Alebo ma neskonale miluje a pred očami sa mu mihajú dávne spomienky z dôb, keď som ešte mala trochu času. Na seba.
Alebo vo výraze "strašne pekná" bolo dôležitejšie to "strašne".

Alebo bol môj chlap jednoducho rád, že sa konečne dovalil domov a nikto v nátačkách a zástere ho neovalil valčekom po hlave. Všetko je relatívne.

"Čo na to katolícki biológovia?"

Nedávno som v televízii (verejnoprávnej) vzhliadla kúsok relácie Sféry dôverné. Osobne nemám nič proti tomu, aby si katolícka cirkev robila PR svojej ideológie kdekoľvek. Dokonca by mi ani nevadilo, že je to na verejnoprávnej televízii, keby sa tam dali vidieť v rovnakom rozsahu aj aktivity iných organizácií, s ktorými katolícka cirkev....no zjednodušene povedané nesúhlasí.

Téma bola niečo ako výskum kmeňových buniek, ale k tomu som sa už nedostala. Švéd na mňa útočil najprv nežne, potom nástojčivo a neskôr už mierne agresívne, aby som to prepla. Ale ja som masochistka a keď sa nestíham čudovať, tak čumím ako puk bez pohnutia. Tentokrát som mala záchvaty smiechu. Smiechu cez slzy samozrejme.

Tá prvá pol hodina, ktorú mi bolo "dovolené" sledovať sa týkala tém ako antikoncepcia, intímne predmanželské spolužitie...no skrátka, bolo to celé o sexe.
Asi nemožno čakať od tohoto typu relácie, aby bola vyvážená a objektívna. Keby sa na to aspoň nehrala. S pribúdajúcimi titulkami s menami a "funkciami" hostí narastalo moje zúfalstvo. Za vedcov tam boli dvaka lekári, muž a žena (ó dokonca genederovo vybalancované....), každý bol zástupcom inej cirkvi (myslím, že pán doktor bol dokonca kňaz). Mali tam zastúpený aj tretí sektor - pani z občianskeho združenia "Za prirodzené počatie". To, k čomu sa vyjadrovali páni biskupi a iní sa vyjadrovať nebudem. Ale tu sú názory "odborníkov" (parafrázujem):

- mladí ľudia žijú pred manželstvom v hriechu a potom sú z toho takí vystresovaní, že aj keď chcú, nevedia otehotnieť
- dieťa je dar boží a jeho počatie vyžaduje trpezlivosť. To je náš údel. Radšej treba čakať 15-20 rokov, ako navštíviť centrum asistovanej reprodukcie.
- počatie mimo maternice (deti "zo skúmavky") prináša mnoho morálnych problémov (odborníčka sa nevyjadrila akých, veľmi by ma to zaujímalo)
- mladé manželské páry vo väčšine prípadov nemôžu počať preto, lebo nevedia, kedy majú súložiť (na to slúži pani zo združenia pre prirodzené počatie, ktorá im to vysvetlí)...nie preto, že počatiu bráni nejaká biologická prekážka. Oni potom uchvátene riešia svoje tehotenstvo všelijakými prepytujem "umelými metódami".
- užívanie hormonálnej antikoncepcie spôsobuje neplodnosť (žiaden údaj, žiadne číslo)
-ženy sa správajú nemorálne, lebo odkladajú tehotenstvo na neskoršie obdobie

Potom som to už naozaj, naozaj musela prepnúť. Veľká škoda. Mohlo to byť ešte zaujímavejšie.