pondelok, januára 30, 2006

Four things - Štyri veci

Ok, pokračujem v reťazovej hre o odhaľovaní nie príliš vnútorného vnútra. Keďže som práve dobre najedená a je predsa len pondelok a mám pomalý rozbeh, tak zábavka poteší. Inšpirácia sprostredkovaná Jej bývalým.

Pravidlá hry Four Things

Názov článku musí obsahovať slová Four Things, ktorý môžete doplniť napr. na "Štyri veci — Four Things" alebo "Čtyři věci".Na začiatku článku odkážte na článok toho človeka, ktorý Vás uviedol v poslednom bode. Vyplňte v každom bode vždy 4 veci. Môžete ich, pre zaujímavosť, linkovať ale nutné to je iba tam, kde je to uvedené.Viac k tomu napísal Jirka Bureš.

Štyri zamestnania:
predavačka v galérii
žienka za výrobným pásom
asistentka v mimovládnej orgnizácii
výskumníčka momentálne na ľavej nohe

Štyri filmy, ktoré môže vidieť zas a zas:
Vesničko má středisková
Pianista
Tanečnica v tme
Annie Hall

Štyri miesta, kde žila (ešte je mladá)
Bratislava
Bratislava
Bratislava -o kúsok ďalej
Bratislava

štyri televízne programy, ktoré pobavia
Uvolněte se prosím
Ally McBeal
Priatelia
Simpsonovci (musí byť)

štyri miesta, kde bol na dovolenke

Krakow
Terchová
Medzilaborce
Kotor

Štyri obľúbené jedlá
kurací perkelt
španielsky vtáčik
slanina
šalátový šalát a veľa citrónu

štyri weby, ktoré denne navštevuje
jej bývalý
kultúra
sme online
Rómska tlačová agentúra

štyri miesta, kde by bola radšej, ako práve teraz
vo vani
v mori
na takom vysokom kamennom kopci, kde je ticho
na Rynku Glovnom

štyri odkazy na blogy, ktorých autori by tiež mali napísať svoje štyri veci

Janička
Padawan
Ján Lukács
Sandra


No, aj mne to veru trvalo dosť dlho a tak som sa preniesla do krajších vecí v živote, že už sa mi nič iné ani nechce. Odporúčam.

piatok, januára 27, 2006

Deň "Z"

Ledva stojím na nohách...teda, už sa o to ani nepokúšam. V pláne bola piatková post-pneumonická veselica a tešila som sa ako malá, že po dlhej dobe zažijem ruch veľkomesta. Skončila som sama doma v jemnej depresii a únave, že by jeden ani neveril. Môže za to deň "Z"
Ale pekne poporiadku.

Osem hodín ráno. Polorozospatá sa snažím trafiť šošovky do očí, tenisky, tielko a ešte čosi do tašky a kontrolujem, či mám na minerálku. Začínam plniť novoročné predsavzatia a liečiť si chrbát. V tom centre, čo spolu vlastnili fitnesska Zora a hokejista Žigo. Ich momentálne vlastnícke a iné vzťahy neriešim. Vlastne som ani nikdy neriešila. Popojedem.
Usmiata vyššie spomínaná fitnesska ma víta s nadšením v tvári a extázou v krvi. Inak si tú energiu neviem vysvetliť. Do pol desiatej lietam po miestnosti ako handra. A to som si myslela, že viem tancovať. V druhej polovici ma donúti chytiť najťažšie činky a hystericky jačí, že to určite zvládnem. Myslím, že to nemá v hlave celkom v poriadku, ale snažím sa koordinovať vlastné pohyby a nemyslieť na jej duševné rozpoloženie. Potom prichádzajú ešte nejaké finty, aby sme mali špeci zadok za päť minút. Jedna spolumučeníčka to neskôr komentovala do telefónu..."tak sme sa pomasírovali, že máme šetky rite jak skaly".

Pol jedenástej. V mraze sa plížim do svojho niekdajšieho zamestnania, kde ma čaká Zora dva. O dvadsať rokov staršia, s IQ minimálne o dvadsať bodov vyšším a dvadsaťkrát širším úsmevom. To ona má tak stále. Už sme si všetci na ten kŕč zvykli.
Mala mi dať pripomienky k práci, ktorú som robila celý týždeň. Z hodinového stretnutia sa vykľul trojhodinový boj o zachovanie aspoň minimálnych pozostatkov našej práce. "Je to super, ale treba to celé prerobiť." Že to máme skúsiť znova, poslať jej to a budúci týždeň si dáme druhé kolo. Dýchala som z hlboka, ale prišla som pri tom o päť rokov života.

Dve hodiny poobede...stretnutie v mojej súčasnej práci s nejakým cudzím mladým mužom, ktorý mi je strašne povedomý. Tak sondujem, či sme spolu nechodili na základnú školu alebo gymnázium, nič. Nakoniec sa z neho vykľuje minuloročný kandidát na Superstar. Ale to nie je podstatné. Reprezentuje občianske združenie ZORA a má pre mňa...vypínam. Nemôžem. Nebudem. Nechcem.
Do šiestej trčím v práci, dorábam nevyhnutnosti, sadám na autobus a zabúdam vystúpiť. So slzami v očiach mávam na rozlúčku dnešnému rozšafnému večeru.
A pomaly sa začína ozývať kyselina mliečna v mojich svaloch...

utorok, januára 24, 2006

Obnovený revír

Keď sme so Švédom začínali tvoriť spoločnú formáciu, mali sme závratnú potrebu niečo vlastniť...také, čo by nás akože spájalo a vyjadrovalo a vystihovalo. No, lenže na dieťa bolo samozrejme priskoro a rovnaké čiapky s iniciálami zrovna neboli to pravé orechové. Už si teraz ani neviem poriadne spomenúť, aké boli tie naozajstné prvotné pohnútky. Skrátka, rozhodnutie padlo na ryby. Niekde sme vyhrabali mikroskopické akvárium a napustili vodu, dali štrk a nakúpili ryby. Tie malé boli len tak do počtu, ale tie dva skaláre....čierny a biela, Merton a Arendtová....vyjadrovali všetko, čím sme vtedy žili. Sústredili sme na nich všetku svoju pozornosť. Ostatné malé si to asi všimli a začali postupne vyskakovať. Akvaristi by sa držali za hlavu, že toľko rýb na taký malý objem...prirodzenou selekciou zvíťazili naši šampióni. Merton chytil akúsi chorobu a keď som sa vrátila z konferencie vo Viedni, plával hore bruchom. Ako to povedať jemne....bol celý obhryzený. Antropomorfizácia našich rýb bola trochu predčasná. Arendtová hojednoducho zožrala.
Tak sme sa upli na ňu, rástla do krásy a bola taká krásna, že sa v tom akváriu už ani nevedela obrátiť. Sedemkrát sme jej zachránili život, keď sa v noci pravidelne pokúšala vyskočiť. Vždy sme sa zobudili na jemné búchanie plutiev o parkety. Antropomorfizovaná ryba volala o pomoc. Sme si aspoň mysleli. Zakaždým sme vyskočili z postele, oprášili ju a vrátili späť. Áno správne, akvárium sa má zakrývať.
Tá ryba bola skvelá...keď sa k nej blížil Švéd alebo ja, začala tancovať rituálny tanec "Dajte mi žrať". A my namäkko sme ju vždy poslúchli. To preto tak rástla.

Už je asi mesiac po nej. Raz sme sa v noci nezobudili. Dnes sme však tradíciu obnovili. Bez skalárov...malé drobné rybičky sa splašene ponevierajú po obrovskom šesťlitrovom akváriu. Zakrytom. Švéd im práve vyrába osvetlenie.

Dieťa sa nateraz odkladá.

piatok, januára 20, 2006

Náhoda

Včera večer som ako obvyklé posledné večery nemohla zaspať, tak som preventívne po pol noci prepínala kanály. Vo chvíli, keď som videla, že TA3 vysiela takmer hodinu po polnoci Dzurindu stečeného z krvi, bolo jasné, že je nejaký prúser. Obvykle sa Dzurinda tvári, akoby práve vyhral zlatú medajlu minimálne v desaťboji. Chvíľu nebolo jasné, čo sa deje...ale evidentne niekto zomrel a bolo ich viac.

Tak ja už naozaj neviem. Asi každého napadlo, že je dosť bizardná situácia, keď vojaci v stále zamínovanom Kosove fungujú pol roka (alebo koľko) a potom skončia niekde na maďarsko -slovenských hraniciach v lese.

Ja však uvažujem nad niečím úplne iným. Jeden chlap to prežil, zavolal svojej žene, stratil spojenie a je v košickej nemocnici. Jeden chlap to prežil. Veci sa stávajú každodenne, ľudia zomierajú. Lenže ak ste jediný, kto prežil, tak je to myslím silná káva. Ja sa v živote neviem vyrovnať s tisíckrát menšími nápormi. Je skvelé, že prežil. Ale nezávidím mu ani minútu ďalšieho života.
Navyše si takéto veci neviem vysvetliť. Asi mi na to chýba viera v boha a snažím sa ju nahrádzať nejakým zvláštnym fatalizmom. V bežnom živote si celkom vystačím s náhodami. Lenže toto sa mi už akosi nezdá. Jednoducho mám pocit, že toto nemože byť len tak. Že sa niekto s nami hrá nejakú absurdnú hru. Na pozadí mojich divných stavov všetko do seba akosi začína zapadať.


Mám pocit, že prežitie toho jedného chlapa akosi znásobuje pocit zo smrti všetkých ostatných. Také obrovské zrkadlo...neviem, čo mi to behá po rozume. Už len dúfam, že sa ten vojak nevolá Jakub.

Kieslowski kedysi dávno natočil film Náhoda. Tri krátke príbehy. Vlastne len jeden, ktorý sa v istom momente kvôli náhode (zmeškaný vlak) začne vyvíjať tromi rôznymi spôsobmi. Pointa je však v tom, že vo všetkých troch prípadoch tento príbeh skončí úplne rovnako. Tak takto nejako to vidím. S tými náhodami.

streda, januára 18, 2006

Čo je lepšie?

Ešte pred pár dňami som sedela doma v nervozite a veľmi pomalom pracovnom rozbehu. Väčšinu času som trávila uvažovaním nad tým, či sa takto na voľnej nohe uživím. Nič sa mi nechcelo robiť a hľadala som tisíc výhovoriek. Zobrala som zopár malých kšeftíkov skôr pre radosť ako pre peniaze. Nie, skôr pre peniaze ako pre radosť. Tak je to.
Večer som skučala na gauči, že chcem ísť k moru...lenže dilema maxima. Buď mať kopu práce a nemať čas k tomu moru ísť, alebo nemať kopu práce a nemať za čo nechať si vyštípať oči v soli.
V ten večer som to vyriešila tak, že som sa napustila do vane. Po pár minútach prišiel Švéd a nasypal mi tam kilo soli, nech mám more. Už chýbal len nekonečný horizont.
Dnes zopár mailov a zopár telefonátov a zdá sa, že k moru vyrazíme. Keď to všetko dokončím a postíham. Čiže nikdy.
Zo samej depresie o nedostatku som sa akoby mávnutím prúta prehupla do definitívneho pochopenia. Nebudem robiť to všetko, čo som sľúbila. Nepôjdeme k moru, ale možno do Terchovej alebo kamsi do lesa. Nedá sa mať všetko.
Radšej soľ vo vani ako žalúdočné vredy.

utorok, januára 17, 2006

Prešľap

Všetci žijeme svoje dvojaké životy. Máme svoju osobnú históriu zapísanú niekde vo vráskach alebo v denníkoch...alebo kdesi inde. Na tom nezáleží. Zaujímavý na tom všetkom je spôsob, akým jednotlivé príbehy vyberáme, oprašujeme a používame pre ďalší život. Ľudí máme odstupňovných podľa toho, koľko o nás vedia. A koľko na nás vedia. Väčšina oťukáva novoprišelcov dlho a ešte dlhšie a časom sa im otvára ako kniha, samozrejme s prihliadnutím na mieru blízkosti dotyčného. Často to býva tak, že ľudia sa zbližujú poznávaním a potom vzďaľujú hlbokým poznaním.
Naše trináste komnaty však ostávajú totálne uzavreté. Naše tiene a čierne hodiny. Nie, neklameme. Len hovoríme len časť pravdy. Všetko nevie nikto a väčšinu len tí, čo potrebujú vedľa mňa prežiť. Minule mi niekto naznačil, aké som to mala v živote ťažké. Ja som sa nadýchla a celé to vyklopila. Úplne od podlahy. Všetko. Teda, takmer. Posledná krabica v trinástej komnate zostala zavretá. Dotyčnú osobu to úplne zlikvidovalo a mňa ešte viac. Otvorená pandorina skrinka. Nič nie je čiernobiele a komnaty treba otvárať opatrne. Ten výstup bol úplne zbytočný a žiaden tieň nezmizol. Navyše tá osoba bola v rebríčku čakateľov na intímne detaily až kdesi naspodu.
Nedá sa povedať všetko. Nemá sa povedať všetko. Neskoro.

pondelok, januára 09, 2006

Zopár strán...

Občas bývam obdarovaná možnosťou čítať knihu, ktorá sa stane výhybkou v mojom živote. V mojom myslení a vnímaní sveta. Je to až príliš zriedkavé a keď sa to stane, neviem od nej odísť. Hýčkam ju, odkladám každú pasáž na zvláštne chvíle. Už som tu raz spomínala Solženicynovu Rakovinu. Väčšinu kníh prečítam za pár dní, na poslednej strane pozriem na niekoľko sekúnd do neznáma a idem ďalej. Na túto si vyhradzujem chvíle absolútneho ticha a pozornosti. Každá veta z reálneho sveta je tak banálna, každé moje slovo v tomto článku je pri nej banálne. Ale musím.
Ešte pár posledných strán a zbohom. Lenže tých pár posledných strán...s každou ďašou vetou sa mi spomaľuje dych. Akoby nepísal človek. Akoby to bola samotná podstata. Podobenstvá, ktoré sú hlboko prítomné v celej knihe sa v tomto závere stávajú hrozivo skutočné. Nielen pre tú obrovskú krajinu v päťdesiatych rokoch. Nielen pre človeka, ktorý umiera na rakovinu. Hlavne pre mňa, môj život...jeho obraz v hlave. Už nejde ani tak o dej...samotné slová a ich spájanie žijú vlastným životom. Akoby sa hýbali. Kdesi vo mne.
Farby, zvieratá a muž, čo sa narodil do chorého sveta. Ešteže po tom všetkom dokázal písať...

nedeľa, januára 08, 2006

Fat

Už je vedecky celkom dobre preukázané, kde sa berie anorexia, bulímia a všetky nové choroby obdobia masmédií. Píše sa o tom nonstop, psychiatri dvíhajú varovný prst...môže to byť aj horšie. Ja osobne stojím na opačnej strane barikády a od detstva bojujem s tou prekliatou vetou "mala by si trošku pribrať". Všetky ženské časopisy sú pre mňa úplne bezpredmetné, keďže sa venujú predovšetkým tomu, ako vyrobiť z normálnych žien anorektičky.
Vždy, keď ideme k "jeho babke", obliekam si najhrubšie nohavice a najdlhší sveter, čo mám. Márne dookola vysvetľujem, že ak by som opäť schudla, ako mi to vždy nanovo opakujú, musela by som vážiť asi dvanásť kíl. Gausova krivka nepustí a niekto musí aj na jej druhom chvoste, že áno.
Dnes ma však dostali.
Zaumienila som si, že začnem znova cvičiť, lebo bolesti chrbta a hlavy presiahli únosnú mieru. Navyše, mám rada ten endorfínový pocit na záver a vlastne, pohyb je dobrý pre každého. Dnes som na internete objavila taký "fancy" plánovač fitnessu. Že sa akože budem merať a sledovať, aký pokrok som urobila. Absolvovala som svojpomocne všetky potrebné merania, nahodila do tabuľky. Podčiarknuté a spočítané...tučná. Nech som to prerátala a premerala akokoľvek, výsledok ten istý. Priveľa tuku na tele. Neviem, ktorý profesor akej americkej univerzity takýto index zostrojil, ale jedno je isté. Ktokoľvek by sa odmeral, bolo by mu odporúčané schudnúť. Len sa čudujem, že k tomuto supervýpočtu nebola priradená linka o stpercentne zaručenom prostriedku na zníženie podielu tuku v tele. Len za 56 dolárov a dá sa platiť aj kreditkou.
Vždy mi bolo veľmi ľúto tých žien, ktoré v pote tváre aj tela hodinu makali a potom by ma vedeli zavraždiť, keď videli, že s úsmevom jem po cvičení Fidorku. Sme skrátka hlúpe. Možno by to chcelo viac dať na zdravý rozum. A to na oboch stranách barikády.

štvrtok, januára 05, 2006

Hic sunt leones

Biele miesta. Očakávania a obavy. Krátke správy a zvonenie neznámych čísel. Akosi som začala nesmelo, tento rok. Odmietam stretnutia a čítam knižky, kde sa človek baví s mačkami, lebo tým jediným rozumie. Zabudol čítať aj písať.
Ja sa cítim asi tak...ale ani tým mačkám nerozumiem. Viem, že by som mala odvážne začať rok, nový život. V pláne je kopa nových vecí a dokonca zmena rodinného stavu. Akosi príliš váhavo sa odvažujem nad tým čo i len rozmýšľať.
Ten, čo ma svojou veľkosťou zatieňuje na zastávkach a skrýva ma zvyčajne do obrovského kabáta, leží so zápalom pľúc a je zrazu menší ako ja. Takmer vôbec so mnou nerozpráva.
Boli časy, keď každý ďalší rok bol horší, ako ten pred ním. Naučila som sa báť. Potom sa veci zvrtli a pri bilancovaní som sa usmievala. To odvtedy, čo poznám toho veľkého.
A teraz tie biele miesta. Človek nikdy nevie, čo ho ide práve stretnúť. Neviem prečo nad tým najviac uvažujem vždy na začiatku roka. Niekto nám to takto stanovil. Asi som predsalen konformistka.

nedeľa, januára 01, 2006

Horúca polnoc

Vydali sme sa na polárnu expedíciu. Ešte v piatok. Áno, ten piatok, ktorý sa zapíše do histórie štyrmi mŕtvymi a stovkami zaviatych áut. Neviem, prečo sme to robili, ale práve v ten deň nás napadlo, že s tou kuchyňou treba niečo robiť. Keď už sa blíži ten Silvester a my sme zavolali do nášho malého prenajatého bytíku zopár najbližších. Ako nižšia stredná tireda spoločenskovedne vzdelaných ľudí samozrejme nemáme auto. Tak sme sa vybrali autobusom do toho veľkého nákupného areálu dizajnovaného pre lepšie situovaných. Cesta od zastávky k miestu, kde predávajú hmoždinky a vruty trvala pol hodinu a vyzerala ako cesta na severný pól. Nevadí, zvíťazili sme. Dokúpili ešte zopár vecí, pomohli niekoľkým dobrým ľuďom vyhrabať ich tátoše spod snehu, nasadli do autobusu a dovŕšili polárnu expedíciu s úsmevom na tvári. Sme idioti, je to jasné, ale ako dobrodružstvo celkom dobré.

Nezostalo však bez následkov. Po hodinovom vŕtaní do steny začal Švéd prejavovať prvé príznaky. Najprv som tie kvapky potu prisudzovala nadšenému kutilstvu, ale keď sa zrútil do postele s horúčkou nad 38, bolo vymaľované. Zopár telefonátov a sklamaných hlasov a bolo po Silvestri. Už tretí deň sa hráme na doktorov, ale keďže sme spoločenskovedne vzdelaní, teplota neklesá a ja len dookola varím čaje a vetrám plachty. Polnoc som strávila s teplomerom v ruke, s druhou rukou na čele spiaceho pacienta. Boli sme niekde pri štyridsiatke Celzia. Tak nás zastihol Nový rok. Som sa na ňho usmiala.
V televízore ktosi slávny povedal, že Silvestra treba tráviť s niekým, koho milujete. V tom prípade to bol krásny večer.