piatok, marca 31, 2006

čím chcem byť

Často uvažujem, čo by som robila, keby som nerobila to, čo robím. Akože normálne profesia. Keby ma nezaujal jeden výrok v odborom časopise, pre ktorý som sa rozhodla študovať svoj odbor. Mama zo mňa chcela mať detskú psychologičku. Aj mi ešte počas základnej školy vybavila konzultácie, ale moc nám to spolu nešlo. Potom som navyše zistila, že na psychológiu treba matiku a že by ju nemali študovať ľudia, čo majú sami nejaké duševné problémy. Nič pre mňa teda. To, že na mojej škole som mala matiky viac než dosť, nechajme teraz bokom. Hlavne že tie duševné problémy nekolidovali s učebnými osnovami.
Ja ososbne som v detstve chcela byť predavačka v textile. Sa mi páčila tá vôňa v obchode. Ale textily už tuším ani neexistujú.
A po tomto týždni mám novú vysnívanú profesiu. Boli sme s Janičkou pracovne v jednej veľmi východnej obci Slovenska. Každá z iných pracovných pohnútok, ale ve dvou se to lépe táhne a navyše srandy je kopec.
Našli sme v škole riaditeľa, ktorý mal len o pár rokov viac ako my, chuť pracovať a extrémne dobrý zmysel pre humor. A stále hovoril akože, čo sa prenieslo už aj na mňa a dokonca aj na úvod tohoto článku. Tá škola je evidentne jeho život, býva v malom domčeku v areáli a stará sa tam o všetko ako o vlastné. Dokonca tam s frajerom hrávajú cez víkendy volejbal a tenis. S frajerom? Sa prekecol? Alebo je s tým v pohode? To sme už na tom dosť dobre v malej dedine pri ukrajinských hraniciach.
Asi to tam má dosť ťažké, v tej dedine so starými štruktúrami. Zakázal v škole piť alkohol a fajčiť a stretlo sa to s obrovským nepochopením. Ťažké intrigy. Akože všetci sú proti nemu.
Napriek tomu si tam bačujú, usmievajú sa od ucha k uchu a hrajú volejbal. S asistentom.
Asi by som chcela byť riaditeľka školy v malej dedine niekde ďaleko. By som si tam bačovala a Švéd by mi robil školníka. Alebo by vyučoval občiansku náuku. A cez víkendy by sme hrali volejbal. Sa mi to pozdáva čím ďalej, tým viac.
Riaditeľ sa s nami rozlúčil vetou "Ako hovorí Adela, vidíme sa". Len aby nakoniec nemal pravdu.

piatok, marca 24, 2006

Po rokoch

Máme spolu milión zážitkov. Stretli sme sa všetci náhodne, pri bohumilých činnostiach pre dobro sveta, ktoré nikto neocení. Bolo nás minimálne desať. Mladí, plní pocitov, že zmeníme svet. Nebola náhoda, že všetci sme trošku zvláštni, nepochopení okolím a bojujúci s vlastným životným rozpoložením. Trávili sme spolu veľa času na miestach, kam sa nepatrí chodiť a s ľuďmi, ktorí v tejto spoločnosti nemajú miesto. Kde nie je voda ani elektrina, zato kávu vám dajú aj poslednú, čo majú. Prípadne požičajú od susedov. Lebo si vážia hostí.
Bola to naša práca a zároveň spôsob života, ktorý formoval naše myslenie. Mali sme romantické predstavy o tom, ako sa to dá zmeniť. Bojovali sme s veternými mlynmi a čítali o sebe v diskusiách k novinovým článkom rôzne vulgarizmy.
Po rokoch nás prešlo množstvo z prvotného romantizmu, ale zásadné hodnoty neopúšťame. Začíname však hľadať cestu k sebe navzájom. Zrazu začínajú byť dôležité aj naše každodenné životy. Zrazu odhaľujeme vlastnú zraniteľnosť. Zrazu sú dôležité aj témy našich osobných životov...naše vlastné zložité cesty.
A ja si nemôžem pomôcť...sú oveľa komplikovanejšie ako životy tých, ktorým sme sa snažili pomáhať.
Dnes večer sme spolu sedeli a niektorí z nás plakali. Máme všetko, čo potrebujeme a predsa sa často nevieme nájsť. Na rozdiel od tých, čo strádajú materiálne, ale každý deň hladkajú svoje deti po čiernych vlasoch...a niektorí z nás tie deti možno ani nikdy nebudú mať. Lebo nevedia nájsť samých seba. Ja akosi neviem, kto by mal vlastne komu pomáhať.

streda, marca 22, 2006

kam sa len podela...

Včera som chcela pridať jej bývalému kometár k článku a napísať moju najobľúbenejšiu báseň. Lenže, zabudla som ju. Našla som kedysi dávno v šestnástich rokoch malú knižku, ktorá na mňa zapôsobila na celý život. Aspoň som mala ten pocit. O to viac ma teraz zaskočilo, že si tú báseň nepamätám. Dokonca ani neviem, či by sa mi ešte stále páčila. V mysli sa mi vynorili len posledné dva verše:
"Vonku je strašne veľa ľudí a to ja nemám rád.
Bože, čo to vravím...že nemám rád ľudí".

Asi je pravda, že poézia zapadá prachom a iba občas sa odniekiaľ zjavia útržky dávnych čias. Včera som zatúžila tú báseň nájsť celú. Keďže sa vraví, že všetko je na webe, zavolala som si na pomoc večného kamaráta a asistenta googla. Skúsila som heslo "nemám rád ľudí". Samozrejme, báseň som nenašla, ale bolo fascinujúce sledovať, koho všetkého ľudia nemajú radi a ako to formulujú. Zábavné popoludnie. Skúsila som to potom formulovať aj v ženskom rode, definitívne zabudnúc na pôvodnú ideu vyhľadávania. Významnú časť odkazov na to, čo nemajú rady ženy, tvorili zoznamovacie inzeráty.
Odvtedy stále uvažujem, prekrúcam, interpretujem niečo, čo je len náhodným súhrnom okolností...napadlo ma už tisíc vecí, ktoré nemám rada. Ľudia medzi nimi neboli.
Zvláštne, čo všetko spraví jeden medzinárodný deň poézie. A čo spraví jedna báseň, ktorú si ani nepamätám. Ak ju niekto pre mňa nájde, odmena ho neminie :-)

pondelok, marca 20, 2006

Druhá strana mince

V poslednej dobe sa veľmi často v mojom okolí aj v médiách objavujú vzdychy nad tým, aký sme nekultúrny národ, ako ignorujeme všetko, čo sa okolo nás deje a ako trávime celé dni pred televízorom s prepytujem "blbým výrazom v tvári". Isteže. Samej mi je niekedy smutno nad tým, ako ľudia premrhávajú svoj život. Keď som bola v lete navštíviť svoju rodinu, deti poznali len Senzi Senzus a v celej domácnosti nebola žiadna knižka. Moc som sa s nimi nemala o čom baviť. Mala som silný pocit, že takto žijú všetci. Rezignovane a znudene.
Lenže zisťujem, že plačeme zbytočne nad rozliatym mliekom. Čoraz častejšie prichádzam na to, aké ľudia robia úžasné veci. Začínajú sa pozerať okolo seba a meniť okolie. Kolega Stano mi doniesol ukázať fotku kostola v Liptovských Sliačoch, ktorý si postavili sami obyvatelia v spolupráci s vynikajúcim architektom. Neuveriteľný projekt.
Pred dvoma rokmi sme pracovne precestovali Slovensko a okrem očakávaných vecí, že niektoré miesta sú svojim rozvojom za siedmimi horami a storočiami, existujú úžasné veci v regiónoch, o ktorých som ani nevedela, že existujú. Nikdy nezabudnem na jedného starostu z obce pri Michalovciach, ktorý každé ráno chodil osobne polievať kvety, ktoré predtým vysadil do kvetináčov na pouličné lampy. Tá dedina bola krásna.
Aj Rómovia si začínajú uvedomovať, že s nimi nemôže kto chce, ako chce kývať. V jednej škole ich deti absolútne bezdôvodne sústreďovali v jednej triede a nechávali ich celý deň bosé. Rodičia sa stretli, spísali petíciu a po tom, čo ich riaditeľ školy odkázal na lampáreň, zobrali svoje decká zo školy. Kto by to bol na tých cigánov povedal, že sa budú starať o vzdelávanie svojich detí, že áno?

Včera sme si nemohli so Švédom nechať ujsť príchod jari a vyrazili sme na slnko. Našli sme také zákutia mesta, o ktorých som ani netušila, že sú. Na miestach, kde pozemky stoja milióny korún sme našli staré domčeky z prvej republiky a deduška, ktorý v malej záhrade strihal stromy. Viem si predstaviť, koľkokrát povedal "nepredám". To len tak na okraj.

Ale prečo to všetko teraz, takto, rozcitlivene? Včera sme sa tlačili v múzeu. Boli tam mladé páriky, manželia s malými deťmi, starší manželia s vnúčatami a osamelé šesťdesiatničky, ktoré so Švédom voláme staré Prešpuráčky, lebo sa jednoducho nezaprú. Elegantné dámy. Neviem, koľko ľudí bolo v ten deň ľudí v nákupných centrách. Ani ma to nezaujíma.
Včera som mala silný pocit, že žijem v krásnej, kultúrnej krajine. Keby všetci tí, čo vyplakávajú o tom, ako štát nefinancuje kultúru, niekedy vbehli do tých malých dediniek a pomohli miestnym urobiť výstavu detských obrázkov a prispeli svojou odbornosťou k čomukoľvek peknému, tak by sa pomaly štát mohol úplne prestať starať. Na Slovensku žije nesmierne veľa ľudí, ktorých zaujíma to, ako bude vyzerať ich malý svet. A tí ostatní? Možno raz pomôžu.

piatok, marca 10, 2006

Grafomanka

Mala by som dnes písať projekt. Neznášam písať projekty. Je to taká veľká hra o tom, že kto napíše najpresvedčivejšie drísty a kto im uverí. Som sakramentsky neproduktívna. Pristihujem sa, ako si tu podvedome šomrem, že musím večne niečo písať. Celý život niečo píšem.
Keď som sa naučila spájať písmená, tak som začala skladať básničky a zaznamenávala som ich tajne do malého zošitka. Raz ich odhalila mama a zrodila sa v nej hrdosť a oči zažiarili nad rozmáhajúcou sa perspektívnou kariérou jej dcéry umelkyne. Neskôr sa ten zošitok stratil a bolo po kariére. Chcela ich totiž poslať do redakcie Slniečka alebo čoho.
Potom som si do druhého zošitka písala úvahy o povahe vesmíru a čiernych dier. Tiež sa zošitok stratil, len s tým rozdielom, že ho predtým nikto neobjavil. Našťastie, inak by som asi musela ísť študovať fyziku a to by len prišla katastrofa.
V puberte som písala emocionálne traktáty na tému "Ja ťa milujem a ty ani nevieš, že existujem". Tie sa zachovali a dobre sa stalo, lebo aspoň mám dôkaz, že som trošilinku zmúdrela. Keď mám pochybnosti o mojom smerovaní, tak to vytiahnem a úžasne sa zabávam. Teším sa, ako to raz objaví moja dcéra (nedajbože syn) a celá moja autorita zmizne do nenávratna.
Chvíľu som aj nepísala, lebo som chodila každý večer chlastať do krčmy a bola som akože kultúrne uvedomelá, lebo som videla všetky divadelné predstavenia a klubové filmy.

No a potom prišlo obdobie, kedy som písať musela. Na vysokej škole. Každý týždeň niečo, väčšinou na úplne divné témy ako napríklad o tom, či potopenie Titaniku bolo dôsledkom spupnosti kapitalizmu. Raz sme sa s jedným docentom na konci semestra do krvi pohádali, že nám stále dáva niečo písať pod výstrahou neabsolvovania ročníka. Vrátil nám to veľmi jednoducho. "Ak sa chcete touto prácou živiť, tak si zvyknite, že budete až do konca života písať." No to vieš. Všetkým nám blyšťalo hlavou, že nech sa už toto utrpenie skončí a nech začneme konečne normálne žiť a pracovať.
Mal pravdu, papľuha. Nenapíšem, nezarobím. Už sa vidím v budúcnosti, ako deti vreštia od hladu a ja sedím zúfalá za počítačom a nemám myšlienku. Ako dnes.

Takže dnes nezarábam a pre zmenu...píšem.

streda, marca 08, 2006

Za rohom doprava

Dnes som prišla na matriku a hneď vo dverách na mňa zrúkla teta vrátnička:
"Rozvod? Sobáš? Úmrtie?"
"Sobáš" vrátila som jej s patričnou hrdosťou v hlase.
"Nech sa páči, dvere číslo 6."

Hlas jej znežnel, dôverne sa mi prizrela a samozrejme zapikovala pohľad na brucho. Je to zvláštne, celý kolobeh života v jednej chodbe s pridelenými úradníčkami.
By ma zaujímalo, či tam aspoň občas dochádza k nejakej rotácii kádrov...že tá z "úmrtného" sa niekedy premiestni na rozvodové alebo sobášne a naopak. Možno to dostávajú za trest alebo za odmenu namiesto trinásteho platu.
Celý život je zaznamenaný niekde v papieroch a keď sa veci zmenia, tak sa jednoducho to "lajstro" premiestni. Samozrejmosť v hlase vrátničky mi prišla na chvíľu nepatričná. Je jasné, že takéto rozraďovanie prípadov je jej jedinou náplňou práce a že to tak skrátka chodí. Neskôr mi došlo, že presne o tomto je život. Čo tam po pátose.
V tých šiestych dverách som vyfasovala formulár, zoznam skladieb na podmaz, plus inštrukcie kam a kedy sa máme dostaviť. Veľké šťastie, že Švéd je vlastne Slovák, lebo by nás to stálo viac byrokratických procedúr a aj peňazí. Celé to bolo ako na bežiacom páse. Ak chcem, môžem zavolať kamaráta, ktorý zahrá na harfe, pustiť si vlastné cédečko (hneď ma napadlo Sex Pistols, že by bola zverina), prípadne vypustiť holubicu. Zas som si raz pripadala ako v absurdnej dráme.
Také to bolo celé formálne. Môžem len dúfať, že nikdy nebudem musieť navštíviť dvere číslo osem alebo deväť.