O vlások?

Moja predstavivosť sa mi často vymkne z kontroly a ja sa občas pristihnem, že som v mysli súčasťou nejakého príbehu a len pomaly sa vraciam do reálu ako pri návrate z hladiny alfa alebo iných nie celkom prirodzených stavov. Vtedy sa na sekundu (alebo viac, alebo menej?) stiera rozdiel medzi realitou a mojou osobnou fikciou.

Takto mi utekajú myšlienky, keď vidím v správach reportáže o autonehodách. Uvažujem nad osudmi ľudí, fiktívne sa s nimi rozprávam. Vraciam ich film späť pred tú udalosť. Prečo sa ocitli v danej chvíli na danom mieste. Dva (a viac) príbehov sa spoja v jednej chvíli, aby sa potom uberali istým spôsobom spolu ďalej. Aspoň na chvíľu.

Prečo hovorím o nehode...lebo včera som sa presne súčasťou takéhoto príbehu stala ja sama. Išli sme štyria popri ceste medzi dvomi dedinami. Zo zákruty sa oproti nám vyvalil v plnej rýchlosti (obávam sa, že vysoko nepovolenej) mladík, na prachu dostal šmyk a odvtedy mám len trochu útržkovité spomienky. V zásade sa rútil na nás a povedzme to jemne, to auto príliš pod kontrolou nemal. Náš reakčný čas bol absolútne neuveriteľný. V stotine sekundy sme boli desať metrov v poli, Švéd hádam aj dvadsať. Kontrolovala som situáciu - ja som živá, Švéd ešte stále uteká :-), dvaja švagrovci za nami...šofér asi dva metre (meter?) od nich v poli. Všetci sme boli doškriabaní a triasli sme sa ako osiky. Mladík fajčil. Hneď sme ho šli ratovať. Bol buď totálne v šoku, alebo mal mierne vypité, to už neposúdim, lebo sa zdekoval dosť rýchlo. Nakoniec sme dopadli všetci v pohode. Lenže to tak človeku dôjde, čo mohlo byť, ak...
Mne sa v noci snívalo, že ma išiel zraziť vlak . Predtým mi zavolal rušňovodič na mobil (?!), že mám nastúpiť a potom ma takmer zrazil.

Kto vie, čo sa snívalo nášmu mladíkovi, čo nám tak zrazu sKrížil cestu.

Humor ako antiperspirant

Neviem, či je to tým teplom, alebo vitamínom Dé zo slnka, ale v poslednej dobe ma ľudia v mojom okolí neuveriteľne tešia svojim zmyslom pre humor. Možno to bude istý prejav zúfalstva preklopený ad absurdum - humor z tepla. Už si pripadám ako hlupaňa, keď sedím sama za počítačom a rehocem sa ako kôň na mailoch, ktoré mi len tak letmo zlietajú do outlooku. Alebo ich počujem v električke, prípadne pri jazere. Na pive s kamarátmi. V kuchyni so Švédom. Normálna konverzácia a zrazu sa moje druhé ja, lietajúce niekde nadomnou díva, ako sa mi vraští čelo v neskutočnej grimase.
Zmysel pre humor je podľa mňa imanentne daný niektorým ľuďom. Sú typy, ktoré len začnú hovoriť vtip a všetci už ležia na zemi. Títo ľudia v zásade môžu povedať čokoľvek, aj tak sa im ostatní smejú. Smejú sa aj vtedy, keď nepočuli, čo daný úbožiak práve povedal.
Potom sú takí, ktorí toho nahovoria veľmi málo a keď raz prehovoria, tak to stojí za to. Takých mám popravde úplne najradšej, lebo to potom prichádza ako blesk z jasného neba.

Poslednú kategóriu v mojej novonarodenej typológii tvoria takí úplne normálni ľudia, ktorí nerozprávajú veľa ani málo, ale majú neuveriteľný dar glosovať situácie. A presne takíto ľudia sa okolo mňa v posledných dňoch pohybujú. Neviem, kde sa vzali, ale robia mi náramnú radosť. Dnes ma takto zo všetkých najviac potešila Evička s príbehom o vytiahnutom zdochnutom koňovi a zastávke MHD z Draždiaku, len tak medzi rečou. Alebo Lucia, ktorá od zloženia novej vlády zásadne zdraví pokrikom "Na stráž!", ktorý operatívne v posledných dňoch vymenila za pozdrav "Na pláž!". A zdraví tak aj svojich nadriadených, keď odchádza o druhej z práce. A čuduj sa svete, všetci sa smejú.

Takto ma tešia aj mnohí blogeri s výborným pozorovacím talentom a brisknými údermi do správnych tlačidiel na klávesnici..

Nie je to vôbec s nami zlé.
A môžeme byť aj ťažší zúfalci, kým sa smejeme...je dobre aj v zlom.

Útek

Sedím od rána a čumím do monitora. Jednu stranu. Jednu jedinú. Odporúčania. No tak, hecni sa, veď snáď vieš, čo by sa malo robiť. Máš za sebou ťažký výskum. Už len posledný kúsok. Píš.

Neviem. Nedá sa. Niekedy som mala pocit, že po opici mám dve hlavy. Vravievali sme často, že tá väčšia je v tej menšej. Dnes mám menej ako tú jednu a v nej more. Počujem, ako mi tam čľupce. Opakujem si svoje meno, vek, povolanie. Základné údaje poznám. Na viac sa nezmôžem. Nemám ani po opici. Po chrbte mi steká malý slaný potok. Horúci.

A tie milé panie na ministerstve, ktorým píšem odporúčania, sú už od jednej na pláži. Alebo niekde. Vládny predpis. Ja nepodlieham žiadnym predpisom. Iba svojim vlastným. Osobná zodpovednosť sa to volá. Malý tichý hlások vo mne kričí naplno. Plavky, plavky, na pláž. Rútia sa mi interné predpisy. Zodpovednosť stiekla po mojom chrbte kamsi...

Podlieham novej forme osobnej zodpovednosti. Za duševné zdravie.
Odchádzam na pláž.

Vlasy

Niektoré dni sa nesú v znamení extrémnych teplôt, niektoré zas v znamení práce, práce a práce, skrátka...takmer každý deň má svoj headline. Ten náš včerajší bol o vlasoch.
Napadlo mi, že najlepší spôsob, ako sa vysporiadať s horúčavami týchto dní je dať si spraviť sexi sestřih. Nabehla som do kaderníctva a s hrôzou som sa dívala, ako slečna zo mňa robí Oľgu Feldekovú. To tak ja mám stále. Mám paniku z kaderníčok, kozmetičiek, mám panickú hrôzu z každého, kto mi má poskytnúť nejakú službu a ja som v jeho moci. Neviem rozprávať, sedím ako na ihlách a tvárim sa vyplašene ako náš nový papagáj. Ono to vôbec nie je také tragické a pani Feldekovej sa touto cestou hlboko ospravedlňujem. Keby som bola ostrihaná akokoľvek, tak mám z toho hrôzu. Zmeny sú skrátka pre môj život nepríjemným korením. Taká buchta som konzervatívna.
Apropos zmeny. Už niekoľko mesiacov sa pomaly zmierujem s faktom, že musím nahradiť svoju svokru, ktorá slúžila svojim štyrom chlapom doma ako súkromná kaderníčka. Bránila som sa zubami - nechtami, ale keď sa Švéd pomaly začínal podobať na jedného sovietskeho kozmonauta, pochopila som, že prišiel môj čas. Kúpili sme strihací strojček a keďže včera bol deň vlasov, malo to vypuknúť. Tiež to nebola až taká tragédia, až kým....až kým som sa ku koncu nezamyslela and niečím strašne dôležitým a nevyholila som mu doprostred hlavy 5 centimetrový pruh. Omylom, podotýkam. To mám za to, že som všetkým rozprávala príhody Švéda nešikovníka. Dnes máme ísť na návštevu k svokrovcom. Mne sa potia ruky už teraz.
Svokra - nevesta 1:0.

Vyzývavá?

Keď čítame o znásilnených ženách, tak obvykle veľmi dobre vieme, ako by sme sa zachovali my. Nerozumieme ich myšlienkovým pochodom, ich konaniu, ich dlhotrvajúcemu mlčaniu. Zápasíme od skorej puberty s tým, že ak sa nám niečo stane, môžeme si za to samé a teda si máme dávať sakra pozor, čo si obliekame, kam chodíme a ako vyzývavo sa správame. Úprimne, zostať úplne v bezpečí znamená sedieť doma a štrikovať dečky.
Stále v tejto spoločnosti ešte neplatí to, že nie znamená nie. Že je v zásadne úplne fuk, čo sme mali pri tom oblečené a či sme sa náhodou nesprávali nepatrične. Keby som sa dávnejšie do takejto situácie nedostala ja sama, tak by som možno podliehala tomuto zaužívanému všeobecnému pocitu, že som si to tie ženy spôsobujú samé. V mojom prípade bolo aspoň to sté nie naozaj nie. Mohlo to byť kľudne inak.
Teraz sa to stalo ďalšej - mojej kamarátke. Za veľmi podobných okolností s úplne rovnakými dôsledkami. Sme vzdelané ženy a na prvý pohľad vyzeráme tak, že sa nám to nemôže stať. Že sa vieme zachovať v každej situácii a pohybujeme sa v "bezpečnom" prostredí. Že vieme odhadnúť situáciu a predsa nerobíme niečo, čo by sa mohlo obrátiť proti nám. Napriek tomu sa to stalo a naše pocity sú absolútne identické. Ona má strašne silný pocit viny a hľadá odpovede na to, kde urobila chybu. Vôbec nikde.
Ten, čo by sa mal cítiť vinný sa naďalej usmieva a možno je iba nahnevaný, "že mu nedala".
A ona bude asi nejaký čas s veľkými problémami pozerať do zrkadla. Chcela som jej povedať, že si nemá robiť výčitky. Nemohla som. Videla som samú seba pred niekoľkými rokmi. My sme mali šťastie, že sme unikli o vlások. Iné takéto šťastie nemajú. A ani si neviem predstaviť, koľko ich je.

Kraków

Stihnúť za sedem dní dve svadby a medzi nimi aj svadobnú cestu považujem za celkom slušný výkon. Taký nejaký maratón radosti a veselosti. Len to trochu vyčerpáva. Dve posledné neprespaté noci, pričom tá prvá strávená v Slotove si vyžiadajú svoju daň. Zajtra, keď prídem do práce. To Slotovo ma zabilo asi úplne najviac, aj keď som tie štvrtkové správy už mala trochu strávené. Zaprisahávala som Švéda na dlhé roky nášho harmonického spolužitia, aby na ten internet nelozil. Že mi je jasné, že ho zaujíma, či ešte nemáme vládu. Ale že ešte chvíľu nie...malú chvíľu. Do nedele. Neskôr som v krásnej reštaurácii jedla "žurek", on "šašlyk" a boli sme dlho ticho. Následne som musela vyventilovať svoj neskonalý odpor k tomu, že zombíci sa vracajú a Slováci, čo túžili mať slovenskú vládu sa dočkali. Super.

Neviem, či som tu už niekedy písala o tom, ako neskonale milujem Krakow. Nielen preto, že to tam celé so Švédom začalo a teraz sme pár dní chodili po starých miestach a všetky spomienky sa nám po tých rokoch vracali späť. Nielen preto, že dýcha absolútne nádhernou atmosférou. Je to "moje mesto" a vlastne nie. Je to "naše mesto". Aj keď sme boli nútení takmer zabiť jedného mladého američana s dlhými vlasmi, ktorý o pol tretej v noci tlačil recepčnej v hosteli do hlavy príbehy o koblihách a dvoch dolároch, hral jej na gitare a bol strašne, strašne hlučný. Mr. Doughnut, ako ho Švéd familiárne nazval, dvíhal decibely a na moje neúprosné prosby nedbal. Neskôr sa tento roztomilý cestovateľ stal ikonou našej svadobnej cesty. Objavoval sa na nečakaných miestach a brnkal si na gitare tuším aj keď sme odchádzali. Len tá prvá noc....

V Krakowe sa zvyknem uprostred námestia zhlboka nadýchnuť a v sekunde zabudnúť na všetko zlé. Tentokrát sa to podarilo dokonale. Občas som behala ako šílená Viktorka u splavu, sem tam som sedela bez pohnutia a zízala do blba. Nič mi nebolo treba. Mala som všetko, čo v tej chvíli bolo treba. Veľmi sa teraz snažím hľadať správne slová. A neviem to. Neexistujú.

Je to len pocit....ktorý s návratom bežnej reality kamsi mizne, ale navždy neodíde. K nemu sa budem vracať, keď mi zas bude ťažko.
Trošku sme so Švédkom uzavreli kruh. Dúfam, že sme na jeho obvode a budeme sa po ňom pohybovať ešte dlho. A na tej spojnici je jedno nádherné mesto, ktoré ma vďaka tomu veľkému chlapovi s ružovou gitarou urobilo na chvíľu dokonale šťastnou.