štvrtok, novembra 30, 2006

Večné dilemy

Nejako mi táto jeseň nevyšla. Keď som začiatkom augusta v miernej agónii nevedela, kam skôr skočiť (v mojom prípade "ktorý folder s projektom ráno otvoriť"), rátala som pomaly dni a večer ovečky, že kedy to skončí. K Švédovi som sa večer túlila s prísľubom, že ešte pár dní zvládnem....a z pár dní je pár mesiacov.

A tak ešte koncom novembra zapínam ráno o siedmej počítač a píšem ako český žandár. Nie, nie som Maxim E. Matkin, ani nikto, kto píše len tak, pre vlastné potešenie.
Tento týždeň som to trochu prepískla. Dokonca som musela navštíviť svoju obľúbenú pani doktorku, ktorá sa ma vždy pýta, či pracujem v kolektíve.
Lenže choďte k doktorke s tým, že ste prepracovaní, že v noci neviete oka zažmúriť , že potom ráno nevládzete a že sa všetci zbláznili a každý má na Vás nejaké nezmyselné požiadavky. A vyhnúť sa tej jej zabíjajúcej otázke. Samozrejme, že som dostala odpoveď, že si mám hľadať inú prácu, keď na takúto nemám. Myslela povahu. A ešte som dostala nejaké lieky na spanie. Mala som byť fakt radšej kaderníčka. By som riešila len to, či zajtra tú ofinu zastihnem doprava alebo doľava. Neviem, prečo kaderníčky každému momentálne strihajú ofinu (mimochodom, aj ja ju mám). Možno keby museli vymýšľať iné kombinácie, nemohli by spať. Ako ja.

Tak som to celé vyriešila po svojom a odpojila som sa od kolektívu a doma v kľude celý deň píšem. Sledujem, ako sa moji priatelia, priateľky, známi pripájajú a odpájajú od všemožných komunikačných on - line kanálov, kedy idú na obed, kedy si idú zapáliť, kedy to zabalia. Jedny mi tvrdia, že treba teraz makať naplno do strhania, že dobre bude neskôr. Iné zas kričia a používajú nahnevané emotikony, že som hlúpa a mám vypnúť. Tak vyberte si. Zdá sa, že sú na svete len dvaja ľudia, ktorí mi rozumejú a som im za to vďačná.
Tento rok bude môj zoznam novoročných predsavzaní veľmi komplexný. Aj keď jednoduchý. Zmeň prístup dievča a hlavne toľko nerieš.

PS: Tento článok som napísala hlavne kvôli sebe, aby som sa k nemu mohla vo februári opäť vrátiť. Snáď s lepším pocitom

utorok, novembra 21, 2006

....

Včera som dlho do noci na ňho myslela. Nikdy som ho nevidela. Len raz som počula jeho hlas, aj to bola len nahrávka na jeho vlastnom blogu. Občas som s ním prehodila pár slov cez ICQ a potom som sa buď bláznivo smiala, alebo som ešte dlho, dlho rozmýľala. Neviem, prečo mi na ňom záleží, ale je to tak. Podobne, ako ostrovanke.

Nikdy som nečítala na blogu lepší článok, ako je jeho tiger v taške. Ten článok napísal pár týždňov po tom, ako som si ja otvorila tento blog. Mala som sto chutí prestať písať, lebo takto to naozaj nedokážem.

Je to môj najobľúbenejší blogger a veľmi mi chýba. Človek, ktorého som nikdy v živote nevidela a ktorý momentálne hľadá cestu späť. A ja veľmi, veľmi dúfam, že ju nájde.

streda, novembra 15, 2006

Podnikateľský plán

Už mám v tom jasno. Vždy som rozmýšľala, prečo sa mladé ženy a dievčatá hlásia na MISS. Ja keď som išla do puberty tak som chcela ísť na Miss, aby som rozlúštila svoju večnú dilemu - či som pekná alebo nie som . Dokonca som sa prihlásila aj na MISS a BOY Kamaráta v roku 1992 (tuším).

NO a dnes v rádiu mi to vysvetlili. Dievčatá sa údajne hlásia na MISS, lebo chcú byť modelky, rosničky alebo manželky. To sú ich najčastejšie motivácie. Konečne. Moje liberálne srdce zaplesalo.
Ak sa bavíme o tých manželkách, tak mi to príde celé nejaké zbytočne pompézne, drahé a neefektívne.
Treba to spružniť a pustiť do toho trh. Mali by existovať normálne realitné kancelárie (alebo také čosi), kde by sa to všetko urýchlilo. Dievča chce byť manželka, tak sa odfotí (asi v plavkách), dodá nevyhnutné informácie - namiesto metrov štvorcových svoje miery, namiesto vybavenia popíše základné zručnosti, ako varenie, pletenie, háčkovanie - prípadne popíše svoje "sexuálne zručnosti".
Nakoniec môže dodať: "a taky peču". To, že by chcela dosiahnuť svetový mier si bude môcť kľudne odpustiť, to klientov naozaj nezaujíma.
Môže pridať aj nejaké certifikáty o absolvovaní jazykových kurzov (aby mohla manžela reprezentovať aj v zahraničí). Cena sa bude odvíjať od indexu, ktorý vznikne započítaním jednotlivých parciálnyh údajov.

Bude to parádne fičať a vyhneme sa trápnostiam typu "chce ma - nechce ma". Muži sa nebudú večne kváriť nekonečnými pochybnosťami "Ja na ňu nemám, som taký odkundes a ona úplne úžasná". Či na ňu má alebo nemá mu spoľahlivo povie jeho výpis z účtu.

Dievčatá sa nebudú musieť strápňovať polonahé pred nejakými čudnými porotcami a večnú dilemu či sú pekné alebo nie, vyrieši za nich realitný maklér pridelením príslušného indexu.
Markíza síce príde o fasa program, ale v konečnom dôsledku sa manželský trh tak pekne rozbehne, že bude exkluzívne predávať toľko reklamného priestoru, koľko sa jej zachce.

A basta, čo tam po láske. Aj tak všetci kvôli nej iba plačú a sú patetickí. A ja, keďže som to celé vymyslela, budem najväčšia bordelmamá v tejto krajine.

štvrtok, novembra 09, 2006

Spolupracovať alebo nespolupracovať?

V poslednej dobe akosi často používam voči svojej osobe prívlastky "stečená z krvi" a "zrútená z nervov". V auguste som hovorila, že aká paráda, že som sa odtrhla pracovne z toho molochu, kde som bola do januára pripútaná. Že vlastne v septembri a októbri podokončujem kľúčové veci a konečne sa naplní to, že samostatne zárobkovo činné osoby môžu aj samostatne rozhodovať o svojom čase. Že sa budem počas dlhých zimných večerov konečne zasa vzdelávať. A že si možno začnem konečne robiť doktorát.

Ale opäť raz chyba lávky. Neodsýpa a neodsýpa. V lete mi prišlo divné chodiť domov za tmy , ale teraz, keď je tma už o pol piatej, tak je v zásade fuk, či odchádzam o šiestej alebo o pol deviatej. Tak sa toho aj držím.
Včera mi šéfino povedal o trištvrte na osem "a ty už odchádzaš???". A ja s krvavým beľmom som na ňho hodila len nechápavý pohľad a zatreskla som za sebou dvere.

Do jesene som robila sama so sebou a bolo to smutné a depresívne. Ale adrenalín sa držal pekne v norme. Teraz som nútená spolupracovať a môj slovník sa hodí do maštale. Deväťdesiat percent energie míňam na to, aby som sa ukľudnila, že mi zas niekto niečo nedodal, čo sľúbil a mne stojí robota. Spolupracovať?

Tak ako je to vlastne?
V januári moja obvodná lekárka:
"A vy nepracujete v kolektíve?
"Teraz ani moc nie, robím si na veciach sama".
"Mali by ste pracovať s ľuďmi, to sa nedá takto..."

V marci sestrička mojej obvodnej lekárky:
"A vy pracujete s ľuďmi?"
"V podstate áno, pracujem s ľuďmi" (V strachu pred podobnou invektívou ako z úst jej priamej nadriadenej)
"No to je dnes hrozné pracovať s ľuďmi. Na nikoho sa nedá spoľahnúť, samý stres".

Pravdu majú, dievčičky. Len ako z toho von?

Dnes mi prišla pozvánka od Mikiho, Bélu a Pali Hrušovského na nejaké mecheche. Asi začínajú s opozičnou politikou.. Nie som nejaký smotánkovský typ a ani nemám pocit, že mi môžu niečo ponúknuť. Ja im už tobôž. Takže v tomto prípade - nespolupracovať.

Ale inak si neviem rady.
Nevie niekto o nejakom dobrom, slušnom, priateľskom, profesionálnom a nepodrazáckom kolektíve? Som mladá, vzdelaná, príjemná a keď ma nikto poriadne nenaserie, tak aj prívetivá.
Momentálne so mnou nie je moc do reči a asi pôsobím trochu vulgárne. Ale to nič. Mňa to zas prejde.

sobota, novembra 04, 2006

Jarík

Chcela som dnes pracovať. Nie, nechcela, musela. Porušujem nedávno vygenerovanú zásadu, že víkend je na to, aby som potom vládala ešte aj v stredu.

Lenže vonku je strašná zima.
Mozog nefunguje.
Podvedomie má víkendový "safe mode".

Všetko naokolo je tak zvláštne zimne tiché. Je mi tak klasicky úžasne smutno.

Asi úplná náhoda chcela, aby som práve teraz narazila na stránku Jara Filipa.
Nikdy som nemala veľké idoly, nebola som ani depešáčka ani metalistka. Ale vždy, celú svoju mladosť a doterajšiu dospelosť prechovávam absolútny a s ničím neporovnateľný obdiv k tomuto človeku.

Pred šiestimi rokmi, keď sme s Luciou umývali riady na chalupe a na minútu sme zapli správy v rádiu, zostali sme stáť obidve úplne ticho pri správe, že zomrel. Nebolo treba povedať ani slovo. Iba sme si utreli slzy.
Veci na tejto stránke mi tie časy pripomenuli. Aká som bola nadšená vysokoškoláčka a chodila na diskusie, kde Jarík s plamenným a nefalšovaným hnevom a našou vrelou podporou bojoval s mečiarizmom.
Chodili sme na všetky koncerty, ktoré mal s Richardom M. Počúvali Nočných vtákov. Poznali vďaka nemu skvelú hudbu.
Bolo to strašne dávno. Pred pár rokmi.