Amnézia

Hlásim prvý stereotyp v inak pomerne kľudnom, príjemnom a uspokojivom manželskom spolužití. Nie, nečakám Švéda po nociach s valčekom za dverami. Nemám na sebe nátačky a mastnú zásteru. Na tieto mňamky si hádam ešte pár rokov počkáme a ja tu miestoprísažne prisahám, že to budem odďaľovať ako sa len dá. Ešte stále dbám na utešené spodné prádlo a neodstraňujem make - up po príchode domov.

To, že mi niekedy povie stará, beriem ako zabehnutý folklór, hoci vekom sa prudko blížim do kategórie, ktorej by už John Lennon v žiadnom prípade nedôveroval.
Ale iná vec sa deje. Ani z pera sa mi to nechce vydrať. Môj muž ma nepočúva. A teraz nemyslím také to, že budeš doma o ôsmej a žiadne pivo navyše. Na to sme zložili príliš liberálny sľub manželský.

On totiž vôbec nevie, čo som mu povedala. Ideme z práce domov, sadneme niekam na pivo, víno, dve, tri. Bavíme sa o kadejakých veciach. O mojom výlete vo Waršave a orwellovských budovách. O Vierke Berkyovej v piatkovom "Uvolněte se prosím".

A na druhý deň alebo o týždeň úplný blackout. So svojim švédskym plachým úsmevom je ten človek schopný bezostyšne tvrdiť, že to NIKDY z mojich úst nevyšlo. Že je úplne vylúčené, že som to povedala. A ja si pamätám každý detail rozhovoru, aj to, kde mal vtedy položenú ruku. Slovo po slove som schopná zrekapitulovať dialóg. Nič. Ani ťuk. Občas (tak v jednom prípade z desiatich) sa mu po pol hodine rozžiari tvár a povie, jasnééééé - už si spomínam. V ostatných prípadoch si pripadám ako idiot.

Je toto nejaká diagnóza? Merali to americkí vedci? Viem, že v tom nie som sama. Tak, babo raď.

Zlodeji myšlienok

Zdá sa, že na Slovensku je plagiátorstvo takmer synonymom pre odbornosť. Aj mne sa neraz stalo, že ma oslovili ľudia s prosbou. Ich bratranci, kamaráti, netere, švagrovia začali študovať XY a majú odovzdať nejakú seminárku. Že či im nemôžem poslať nejakú svoju ešte zo školských čias. Najprv som si neivne myslela, že sa chcú inšpirovať, alebo také niečo. Tak som tie seminárky posielala. Oni vymenili meno, dátum a odovzdali hádam aj s preklepmi, ktoré som tam mala. Nikto to akosi nepovažuje za zvláštne.

Neskôr sa mi párkrát stalo, že čítam odborný článok/publikáciu a vidím tam veľmi povedomé vetné skladby. Sama sa neznášam za niektoré formulácie, ktoré používam, a tak ich vidím v sekunde. Našťastie nie som taká slávna a úspešná, aby sa mi to stávalo často. Ale stalo sa. Nie veta, nie paragraf. Rovno dve - tri strany.

To, že sa opisujú celé diplomovky, nebodaj dizertačky je silná káva. Málokto to ale považuje za zvláštne, takmer nikto za nehorázne. Keď sa začnete rozčuľovať, ste zvláštni.

My si to tu na tom našom malom Slovensku nejako utrasieme. Každý bude kradnúť každému a tak sme si vlastne kvit. Ale potom príde nejaký profesor z "cudzej" krajiny a nestačí sa čudoavť. Krúti hlavou, nerozumie, dumá, píše listy a nič. A to sa vlastne len jednému Slováčiskovi nechcelo zapnúť mozog a niečo si naštudovať. A aká je to veru osobnosť. Pýcha Matice slovenskej. Niečo ako Jánošík. Bohatým (duchom) bral, chudobným dával.

Prečo len odstavec? Prečo len vetu, ak sa dajú ukradnúť dve tretiny textu iných ľudí? Môže ísť za to sedieť? Nie. Hanba? Ale, prosím vás. Podľa mňa Slováčisko stále nevie, čo zlé vlastne urobil a prečo je okolo toho zrazu taký poprask. Veď to robia všetci.

kroky späť

Včera som pri sledovaní nejakého spravodajstva narazila na informáciu o tom, že športovci, ktorí sa zúčastnia olympijských hier v Pekingu, budú musieť podpísať, že sa počas trvania týchto "hier" nebudú nijako vyjadrovať k dodržiavaniu ľudských práv v Číne. Ak tak urobia, pošlú ich domov.

S nemým úžasom sme sa so Švédom na seba pozreli. Už je to zopár (desiatok) rokov, kedy boli bojkotované olymijské hry v Moskve. Človek by si myslel, že svet sa predsalen odvtedy trochu zmenil. Že snáď už takéto veci nebudú potrebné.
Lenže máme tendenciu vravieť si, že takéto veci sa nás netýkajú. Že ide len o šport a Čína je ďaleko. Že v súčasnom svete po storočí potláčania ľudskej dôstojnosti sa isté veci už skrátka stať nemôžu.

Trochu som dúfala, že tie olympijské hry aspoň pritiahnu pozornosť na to, čo sa v Číne deje. Že sa možno bude hovoriť aj o iných krajinách. Možno prišiel čas na ďalší bojkot. Len neviem, koľko takých ešte bude musieť prísť. Len neviem, či toto celé nie je príliš veľký biznis, aby niekto riešil ľudské práva.

Možno ide len o šport. Možno je Čína ďaleko. Ale sledujúc to, čo sa deje napríklad momentálne u nás, bola by som ostražitá. Nikdy nevieme, čo budeme musieť podpisovať my. A potom sa môžeme zas a znova čudovať, ako sa to mohlo stať.

Ja a Titanik?

Dnes som si po veľmi dlhej dobe pozerala štatistiky návštevnosti na tomto blogu. Dlho som nič nepísala, nebol čas, energia, prípadne novinky tak intímne, že to bolo sem neradno (nehodiace sa škrtnite).
V mojej chodbe dlhodobo nikoho, vačšina len nazrela cez kukátko a poďme ho za väčšími grafomanmi. Tak to býva. Aj v živote. Stiahnete sa do úzadia a nie ste.

Pri tejto bohumilej činnosti som narazila na nešťastníka, ktorý sa na môj blog dostal cez vyhľadávač. Heslo - potopenie Titaniku. Veľmi pekné. Aké príznačné. Občas mám chvíle, keď mi je tak strašne ľúto, že sa rozplačem aj v autobuse. Nad človekom, ktorý nemá nohu alebo mu tvár skrivila mŕtvica. Stojím a revem. Asi nejaké hormóny, nedostatok svetla, serotonínu alebo ľudského kontaku. Kto vie...

A v takýchto chvíľach sa znova opäť ocitnem pri tých symboloch, ktoré mi akože majú niečo naznačiť. Cítim nejaké krízy okolo seba, v sebe a iných kombináciách, ktoré ma samozrejme zahŕňajú. Potopenie Titaniku. To by už mohlo niečo znamenať. Už som dlho nemala žiaden prúser. Treba tomu pridať nejaký význam. Ja a Titanik?