piatok, júna 29, 2007

Pochvala

Včera som bola na prijímačkách na doktorandské štúdium na Masarykovej univerzite v Brne. Po rokoch odhodlávania som urobila rázne rozhodnutie a pustila sa do toho.
Čisté voňavé chodby, na každom poschodí prebaľovací pult pre študujúce alebo pracujúce matky s deťmi. Zároveň detský kútik, kompletne vybavený hračkami a strážený študentmi, ktorí sa tam ako dobrovoľníci striedajú. Úctivý vrátnik. Dobrý pocit zo školy. Zvláštne.

Na rade som bola úplne posledná, ostatní kandidáti zvierali kŕčovito v ruke svoje diplomové práce. Ja som tu svoju doma niekde vylovila, oprášila a rýchlo si prečítala záver, aby som si spomenula, o čom to kedysi bolo.

Komisia bola zložená z najväčších kapacít, ktoré si viem predstaviť vo svojom odbore. Celú noc predtým som nespala, donekonečna som formulovala v hlave argumenty pre svoj dizertačný projekt a uvažovala som nad tým, na čom ma môžu nachytať. Aspoň tak som si pamätala prístup "kapacít" zo svojej školy. Celé to trvalo asi desať minút a nejako "friško" ma hnali odtiaľ preč.

Hodnotenie dekana fakulty bolo nasledovné:
"Ked sa raz pýtali komisie, ktorá prijímala Oppenheimera na doktorské štúdium, aký zanechal dojem, šéf komisie povedal: "Museli sme to rýchlo ukončiť, lebo sa začal pýtať". A toto bol podobný prípad.

Väčší kompliment som nikdy v živote nedostala. Našťastie mám však k Oppenheimerovi dosť ďaleko. Nechcela by som, aby aj moje výsledky dopadli tak, ako tie jeho.

utorok, júna 26, 2007

Civilizácia

Jednou z webstránok, ktoré pravidelne a rada navštevujem, je Station. Väčšina článkov lahodí môjmu čitateľskému vkusu obsahom aj formou. Občas slabšie, občas výborné až tak, že preposielam na všetky strany. Lenže keď sa objaví nad článkom autor Lukáš Krivošík, okamžite mi stúpne tlak. Nútim sa nečítať, odolávam, zatínam päste, ale nakoniec aj tak kliknem. A prečítam. A nestačím sa diviť. Dnes je tam uverejnený článok, ktorý je sám o sebe neuveriteľne kontroverzný a jeho téma hodná diskusie o multikulturalizme. Viem si predstaviť argumenty pre aj proti. Tento odstavec je však podľa mňa prisilná káva:

Optimálny prístup by mohol možno vychádzať z niečoho ako „prezumpcia predsudku“. To znamená: pri kontakte s inakosťou vychádzať z predsudkov, až pokiaľ ich dotyčný nevyvráti alebo nepotvrdí svojimi individuálnymi prejavmi. Takéto ponímanie zároveň umožňuje evolučné prispôsobovanie predsudkov meniacej sa situácii. Ak napríklad začneme narážať na samých usilovných atómových fyzikov rómskej národnosti, čo excelujú na burze, vždy radi pomôžu a nikdy nekradnú, tak je namieste domnievať sa, že sa medzi Rómami udiala kultúrna revolúcia, a preto treba opatrnosť voči nim prehodnotiť.

Tak, dámy a páni, tomuto prosím pekne hovorím pán rasizmus osobne. Ak by som uvedeného autora nepoznala, bola by som presvedčená, že ide o dokonalú iróniu. Žiaľ nejde.
Analogicky sa dá tento princíp použiť pre sexuálnu orientáciu (preventívne prepustenie učiteľov - gayov zo zamestnania, aby nám "nenakazili svojou chorou orientáciou" deti), na ženy (najlepšie nepúšťať ani za volant, kým nedokážu, že sú excelentné šoférky - špeciálne ženské testy?), odlišné vierovyznania (moslimská mešita ako jednoznačná bunka terorizmu) a tak môžeme pokračovať donekonečna. Ak by sme to mali doviesť do úplnej dokonalosti, ideálne by bolo zabezpečiť sa proti akýmkoľvek cudzím vplyvom. Zatvorme teda hranice. Našu slovensko/kresťanskú identitu, ktorá krásne zapadá do európskej civilizácie, si predsa nenecháme len tak vziať. Ešte by sme sa mali nejako zbaviť tých cigánov, lebo je dosť nepravdepodobné, že sa u nich udeje akákoľvek kultúrna revolúcia (prepáčte, nerozumiem, čo autor očakáva. Mne by stačilo, keby prestali preskakovať ohníčky a veštiť všetkým naokolo z ruky). Buzerantom sme pre istotu zatiaľ nedovolili nič, takže sme v klídku. Mohamedánov tu zatiaľ našťastie nnemáme veľa, a aj tých, čo máme, dôkladne monitorujeme. Keby sa im náhodou zachcelo po kostole hvízdať. A Maďari ukazujú svoj dávny húnsky primitivizmus tým, že sami seba mlátia a píšu si na oblečenie divné nápisy. To by sa dalo tiež eliminovať.

Lenže čo do pekla, urobíme s tými ženskými?

PS: A pri navretých žilách na krku si dávam záväzok, že takéto články už nečítam...

utorok, júna 19, 2007

Spoločníčka

Neznášam úzkosť. Neznášam ten pocit, keď prichádza a mne sa len tak z ničoho nič začne horšie dýchať. Akoby sa pomaly stále niekde okolo mňa plížila, moja večná nepriateľka, spoločníčka, úhlavná sokyňa.

Môžem prežiť nádherný deň, milovanie, smiech a šťastie, ona sedí v kúte a číha. Vie ma nájsť cez zopár myšlienok, vkradne sa a víťazne udrie niekde doprostred hrudníka. Neplatí na ňu nič. Jedného dňa prišla ako nevolaná návšteva. Ako keď niekto zrazu zaklope a vy začnete v zmätku hľadieť po byte, či je všade upratané. Nebolo. A ona sa aj tak rozhodla zostať a sprevádzať ma. Zväzuje mi nohy, aj krídla by mi zviazala, ak by sa dalo. Niekedy mi trošku popustí reťaz a ja bežím a cítim neskonalé šťastie, usmievam sa, tancujem a na moment mám pocit, že ak sa otočím, tak už tam nebude. Alebo že len tak z ničoho nič povie "stačilo". Lenže jej nič nie je dosť. Žiaden môj životný úspech, žiadne nájdené šťastie v podobe lásky. Skúša ďalej a pritvrdzuje.

Stále dúfam, že príde v mojom živote niečo, čo ju definitívne zaženie. Lenže ona sa beštia len škodoradostne usmieva. Skúšaj...

streda, júna 06, 2007

Keď horí, haste

Dnes som v práci absolvovala požiarne školenie. Bolo to veľmi podnetné a každému túto skúsenosť vrelo odporúčam.
Pani školiteľka kvôli nám štyrom pricestovala až z Popradu a svojim šarmantným prízvukom nám niekoľkými vetami vlastne povedala, že keď horí, máme hasiť. A keď nehorí, tak máme dávať pozor, aby nehorelo. A pritom rozkošne hýbala ručičkami s namodro nalakovanými nechtami.
Uprostred školenia (čiže po piatich minútach) som si začala zapisovať, lebo inak by som od smiechu asi padla pod stôl. "Ak vám napríklad začnú horieť tieto čerešne (modré prstíky ukazujú na tanier na stole), nehaste ich uprostred, ale okolo". Výraz tváre mojich kolegov by stálo za to odfotografovať. Bolo to skoro ako na mojej svadbe, keď teta v čiernom recitovala báseň "Každé ráno, stokrát áno". Tam sa išla popučiť už hádam aj Švédova babka.
Ešte sme sa dozvedeli, že keď začne horieť, máme kričať horí. Pomerne logické. A máme vždy upozorniť priameho nadriadeného, ktorý zas upozorní svojho priameho nadriadeného a tak ďalej až po "majiteľa". To sme sa nevedeli veľmi dobre zhodnúť na tom, že kto z nás štyroch je komu viac nadriadený. Všetko sa vyjasnilo, keď som si v dokumentácii prečítala, že som sa stala "veliteľkou požiarnej hliadky", čo mi prinieslo hneď vyšší status a novú formu životného naplnenia.
Také požiarne školenie je celkom sranda. Nič sa tam nedozviete, iba že všetko potenciálne horí. To je vlastne celkom dôležitá informácia.