Večné mesto

Už prvý nádych na letisku mi dal pocítiť, že som sa ocitla na správnom mieste. Cestou autobusom malými ulicami predmestia mi vŕtala hlavou jedna jediná myšlienka. Prečo som sa ja pre boha živého narodila na Slovensku? Zopár racionalizácií typu, že tu by som Švéda asi nestretla a že by bolo všetko inak mi na chvíľu pomohli, ale faktom ostalo, že som sa vlastne celý týždeň v Ríme usmievala. Aj keď som sedela v totálne "vyklimatizovanej" konferenčnej miestnosti a počúvala príhovor niektorého z talianskych ministrov. Pripadalo mi to, akoby hovoril rozprávku.

Svoju večnú otázku o večnom meste som zopakovala aj verbálne, keď som s dvomi srbskými novými priateľmi kráčala v piatok na pláž v Santa Marinella. Od Duška som sa dozvedela, že je na svete len 30 krajín, ktoré nemajú more a naše dve sú z tých šťastných (a verte mi, Srbov to štve ešte viac ako nás). S jemným povzdychom, že je to fakt nefér som sa ponorila do studenej slanej vody. Ale to až na konci zájazdu.

Večné mesto má úplne iný vzduch. Úplne inú atmosféru ako čokoľvek, kde som doteraz bola. Večné mesto toho už zažilo celkom dosť a je to na ňom vidieť. Nemôžte zabočiť do vedľajšej ulice bez toho, aby ste ostali prekvapení. Večer (nad ránom) som obvykle chytala kŕče do nôh, ale stálo to za to. Osud ma zavial do balkánskej skupinky vďaka mojej spolubývajúcej Tijane z Belehradu. Srbi, Slovinci, Macedónci, Bosniaci, všetci v jednej kope v ohromnej zábave. Kto by veril na nejaké etnické konflikty. Boli mladí a chápali, že svet je už inde. A medzi nimi a s nimi sa snažila chápať jedna malá tmavá Slovenka. Celkom ma prijali a občas, keď som sa tvárila naozaj zúfalo, prepli aj do angličtiny. Vtedy sme si pokecali. Inak som len počúvala, smiala sa a dýchala vzduch, ktorý bol v noci úplne nádherný. Na Španielskych schodoch, dívajúc sa na nádhernú terasu plnú kvetov som hľadala nejaký spôsob, ako tam teleportovať Švéda. V istej chvíli som pochopila, že niektoré veci sa dajú zdieľať len s jedným, jediným človekom. Takže je vlastne dobre, že som sa narodila tu a že mám šancu kedykoľvek sa zasnívať. A kamkoľvek ísť.

Znamenia

Dnes budem ako väčšina ľudí...ja nie som poverčivá, ale...keď mi prebehne čierna mačka cez cestu, pre istotu pľujem na všetky možné strany. Veď čo ak niečo. Cez most v autobuse prechádzam so zdvihnutými nohami a keď stojím, aspoň na chvíľu poskočím a niečo si zaželám.
Zásadne nezabíjam pavúkov, lebo prinášajú šťastie. Máme ich doma už požehnane. Ak ma obšťastní holub obsahom svojho malého črievka, teším sa ako malá, lebo bude veľa šťastia okolo.

Šliapnutie do iného exkrementu v tráve mi až toľko blaha neprináša, ale pri čistení topánok sa aspoň ukľudňujem, že možno z toho trošku šťastia "kápne".

No a dnes som šliapla do použitého kondómu. Teraz som trochu zmätená, lebo neviem, čo mi tým chcú vyššie mocnosti naznačiť. Ale podľa toho, čo mám momentálne na podrážke...

podstata...

"Ja by som si ťa najradšej zobral za ženu. . Ale mám smolu. Už som si ťa zobral", povedal mi raz nedávno Švéd ani neviem pri akej príležitosti. Možno som len tak sedela a urobila nejakú hlúposť. Alebo som sa len tak pozerala do diaľky. Niekedy sa to stane.
Často si tú vetu opakujem, keď by som ho najradšej za niečo zabila, keď by som ho najradšej nevidela. Keď by som bola najradšej sama. Posielam ho v duchu do horúcich pekiel a je mi jasné, že keby zmizol, tak by som to hádam ani nezvládla.
Ako včera v noci, keď odfičal autom do Bruselu. V noci. On, ktorý zo sekundy na sekundu večer zaspí a ja sa môžem túliť, koľko chcem. Mám dokonalú schopnosť vytvárať katastrofické scenáre a tak som už mala vybraté šaty na pohreb a v duchu som držala jeho mamu za ruku. V jednej sekunde sa mi dokáže odohrať celý príbeh pred očami a je to desivý príbeh. Bláznivá ženská.
Pred chvíľou mi prišla správa, že má pre mňa prekvapenie. Pýtal sa, čo mi má doniesť a ja som odpovedala ako moja mama otcovi v detstve - dones hlavne seba. Vtedy mi to prišlo hrozne trápne.Teraz som to pochopila. Obvykle nemám nejaké problémy, keď niekam odchádza. Ale včera som mala taký naozajstný strach. Asi som nejaká precitlivelá. Alebo len chápem, čo mi tou prvou vetou naozaj chcel povedať. Ja by som mu teraz povedala to isté. Že nič nie je dôležitejšie.