Starec?

Včera som si už po stý raz v živote povedala..."tak dnes som naozaj dospelá". Človek si to hovorí pri rôznych príležitostiach od štrnástich asi až do päťdesiatky. Ja som niekde v tretine a už to mám za sebou sto krát. V detstve som strašne túžila byť dospelá.
Včera som kráčala na geriatrické oddelenie nemocnice na Kramároch. Leží tam môj otec. Môj otec na geriatrii. Ten, čo sme o ňom nikdy nevedeli, kde práve je. Či v záhrade, v pivnici, u susedov niečo opravuje...lietal ako besný celý život.
Ani som nevedela, že geriatria na Kramároch je v samostatnej budove. Taká odkladáreň pre starých a nepotrebných. Mala som príšerný pocit, že tam prídem a že mi lekárka povie, že neskoro. Ono to nebolo až tak ďaleko od pravdy, ale tá sa nakoniec ukázala úplne inak.

Po schodoch som išla s takou zvláštnou pokorou. Od istého času sa každej návštevy nemocnice príšerne bojím. Panický strach. Z izby číslo 209 sa ozýval hurotánsky smiech. Môj otec a dvaja geriatrickí pacienti laškovali so sestričkou. Normálne ju balili ako na izbe v pionierskom tábore. Oni mali všetci okolo sedemdesiat, ona niečo pod šesťdesiat. Strašná sranda. Geriatrické oddelenie. Keď som odchádzala, tak mi povedal, nech nestresujem. Že keď bude zomierať, tak mi brnkne, o nič neprídem.

Môj otrec mal včera tlak 220/190 a vybral sa peši k lekárke. Neviem, či ho dali na správne oddelenie. Či mu tá sexi sestrička tlak ešte mierne nezvýši. A ja si robím ťažkú hlavu.

Žeby už?

Ak by všetky zákony platili tak, ako tie Murphyho, tak by nám bolo heja žiť. Ak sa niečo kazí, tak poriadne, ideálne reťazovo. V tomto smere je môj momentálny život ideálny.
V pondelok som ešte sedela s kamarátkou na terase, popíjala studený broskyňový džús a štorcovala sa, ako je všetko ťažko v pohode.
Mala som pocit, že ten projekt do svadby stíham. Aj ten druhý a tretí. Že keď som pred rokmi písala diplomovku rýchlosťou 20 strán za deň, tak to tak pôjde aj teraz. Že kľudne obvolám všetkých "respondentov" a vybavím tie rozhovory za dva dni. Že tie tri kapitoly poskracujem jedna dva. A potom sa usmiata, spokojná, do ružovučka vyspinkaná vydám za svojho úžasného muža a budeme rodinka úžasných.

Pondelok je strašne ďaleko. Chytila som angínu a pokazil sa nám doma počítač, takže chodím do práce chorá. Včera som absolvovala návštevu lekárky, lebo som si už fakt myslela, že bez antibiotík to nepôjde. Tá sa ma šesťkrát spýtala, či kašlem. Po mojej piatej zápornej odpovedi (šiesty krát som na ňu len pozrela so zdvihnutým obočím) mi predpísala kvapky proti kašľu. A antibiotiká, po ktorých trávim veľa času na miestach, kam aj králi chodia pešo.

Večer mi zavolal brat, že otec je v nemocnici. Nikam sa neviem dovolať a tú "vec" píšem rýchlosťou dva odstavce za deň.

Už sa vidím, aká som o mesiac usmiata, pekná a do ružovučka vyspinkaná pred tvárou poslanca obecného zastupiteľstva a hovorím svoje "áno".

Skalický MASH

Milujem sedieť v staničnej krčme a popíjať mierne zvertralé pivo. Päť stolov a pri každom chlap, jeho veľké (pivo) a krabička Marsiek. Na stenách plagáty ženy v tirolskom kroji s obrovitánskym poprsím.
Pozeráme MASH. Všetci spolu plus moje malé (pivo).
Milujem sedieť v dedinských a staničných krčmách. Ideálne sama...aj keď to si o mne vždy myslia, že som obchodná inšpekcia. Nie som. Našťastie som za svoj úbohý nedlhý život absolvovala takýchto krčiem desiatky. Každá je úplne rovnaká, ale s neopakovateľným puncom jedinečnosti. V tejto je napríklad prísne zakázané hrať biliard osobám mladším ako 18 rokov a výherné automaty sú umiestnené v špeciálnom, prepytujem, salóniku.
Moje cestovateľské adventúry už začínajú nadobúdať podobu začarovaného kruhu. Dnes pod heslom Skalica. Nezamýšľaný dôsledok toho, že som si za tie roky, čo som údajne zrelá, nedokázala urobiť vodičák. Ráno, keď som vstávala o šiestej, som sa za to preklínala. Teraz sa radujem. Celý deň som prežila v rôznych kaviarňach a krčmách čakaním na dohodnuté stretnutia. Obed pri stole s úžasnými cudzími dámami, ktoré si Skalickým nárečím dohadovali kúpu vysávača. "Naozaj majú aj červené? To je môj celoživotný sen mať červený vysávač s vymeniteľnými sáčkami". Oči zapichnuté do novín a jemne sa červenám. Moje celoživotné sny sú nepormerne smelšie.

Vždy sa pred takýmito cestami trasiem ako osika. Vždy narazím na nejaký problém na ceste a už v noci mi z toho stúpa adrenalín. Ráno som sa triasla tiež, keď autobus meškal pol hodiny. Na prestup som mala dvadsať minút. Stará harcovníčka na nástupišti ma ubezpečuje, že to stíham. Ona ním chodí stále a letí ako drak. Väčšinou ním ide sama. Dnes sme boli dve.
Moje optimistické úvahy o káve v prestupnom meste sa zmenili na nočnú moru o tom, že ak do dvoch sekúnd nenaskočí na križovatke zelená, tak som pre dnešok skončila.
Bežím ozlomrky a trasiem sa ako osika, či ma tá riaditeľka v škole bude čakať. Nečaká. Čakala som na ňu ja počas veľkej prestávky. Telocvikár prechádzajúci okolo sa na mňa potmehúdsky usmial. To som ešte zrýchlene dýchala po tom rannom behu. Asi si to zle vysvetlil.

Milujem sedieť sama v krčmách. Rada sledujem ľudí a ich predpokladané životy. Sedím v Skalici v staničnej krčme a pozeráme MASH. Hawkey hovorí "Letíme domů", pokračování příště.
U mňa opäť v piatok. Už sa teším.