v polčase

Už si prestávam pripadať ako mutantka. Prvé mesiace som akosi nevedela pochopiť, ako môžem normálne sedieť v práci, písať svoje nekonečné texty, posielať faktúry, uvažovať nad tým, kam táto krajina smeruje, zatiaľ čo niekde tam dolu rastie čosi, čo si pravdepodobne o 15 rokov niekde pod bránou ubalí jointa a úplne vyrehotané nám potom vyprázdni chladničku.

Keďže obvykle potrebujem mať veci pod kontrolou, nešlo mi do hlavy, že toto sa deje len tak, bez môjho aktívneho prispenia (okrem toho príjemného na začiatku). Pomaly si na seba začíname s tým malým zázrakom zvykať. Ešte neviem, či to bude ďalší Švéd, alebo nová Švédka...ja so svojími rusínsko/židovsko/maďarskými koreňmi tento dar len zťažka prebijem. Už som nejako uverila, že sa to celé deje a drobča ma občas, veľmi jemnúčko pozdraví z brucha letmým pohybom. Žiadne veľké kopance..len také "čauko mami, neboj, som v pohode". Tak sa potom na chvíľu usmievam, kým zas nie je kopu nekonečných hodín ticho. To je taká naša zvláštna hra na obrovské šťastie a občasné obavy.

So Švédom máme prvé rodičovské spory, lebo objavil niekde cirkusový festival, na ktorý chcel rozhodne ísť, čo som ja z ideologicých dôvodov odmietla. Nemám rada cirkusy. V žiadnej podobe. Lenže on sa rozhodol zobrať do cirkusu aj dieťa, tak mi asi nič neostane. A keďže som sa dozvedela, že najspokojnejšie ženy sú tie, ktoré majú za manžela Švéda alebo Nóra, nemôžem už nič namietať. Jemu sa táto nová situácia očividne páči. Zdá sa, že sa teší ešte viac ako ja. Viem si predstaviť. Má veľké plány. Dieťa zažije toľko adrenalínu v prvých rokoch, ako mamička za celý život.

A budúce dieťa si už teraz zažilo všeličo, máme mu čo rozprávať, keď bude na to správny čas. Asi to tak celé má byť. Uvidíme, čo nám ten malý tvorček prinesie. Už teraz veci nie sú ako pred tým.

Ale nedbám, mne sa to páči.

do roka a do dňa

Vyšla som o desiatej večer na balkón. Bol ten istý vzduch. To isté ticho. Dokonca mám pocit, že aj taký istý pán na bicykli prebehol okolo záhrady ako minulý rok. Také tie letné zvuky do ticha.
Len oveľa menšia ťažoba a žiaden strach. Nepadalo to na mňa ako pred rokom, keď som sa dívala na oblohu a začalo mi dochádzať, že už otca asi neuvidím.

A nezapálila som si cigaretu ako vtedy. Dívala som sa na blikajúcu hviezdu a spomenula som si, ako sa nás otec pred rokom v nemocnici opýtal, či robíme niečo pre to, aby sme mali dieťa. Vtedy sme sa náramne pobavili. Otec bol stará škola, koncept antikoncepcie moc nepoznal.

A teraz som podvedome položila ruku na brucho, usmiala sa a v duchu dodala..."už sme urobili tatko". Asi to bol trošku ťažký rok...ale ešte nikdy, naozaj nikdy som nebola šťastnejšia. A na chvíľu som dostala pocit, že sa pod pupkom čosi pohlo...

Podmienka

Dostali sme so Švédom podmienku. Už dávnejšie špekulujeme, že by bolo načim rozšíriť náš rod o niečo malé, čo dá životu nový (pravy?) zmysel. Takmer každú debatu na tému dieťa sme ukončili tým, že to bude znamenať radikálny zásah do nášho nie úplne najusporiadanejšieho života. Do ôsmej v práci a keď nie v práci, tak v kine, divadle, na pive s jednými, druhými, tretími alebo na večeri so štvrtými. Ešte kým žil otec, tak vždy ráno neveriacky krútil hlavou, kedy sme sa to zas dotasili domov. Dva roky manželia a túlajú sa po nociach.

Taký poloradikálny zásah do nášho nie úplne najusporiadanejšieho živote vniesla nová životná situácia. Otec zanechal štvornohé dedičstvo, ktoré je úplne nezlúčiteľné s prácou do ôsmej, kinom, divadlom, dokonca ani s pivom s jednými, druhými alebo tretími. Dedičstvo sa vďaka otcovi nikdy nemuselo naučiť tráviť čas osamote. To znamená, že ak niekto nie je doma po zotmení, dedičstvo na to upozorňuje celú ulicu.

V kine sme boli prvýkrát v živote o 11.30 dopoludnia. Včera sa nám podarilo vidieť Karamazovcov o pol štvrtej, alo krok domov bol výrazne rezkejší ako by bol inokedy. Utorňajší kurz tanga nám už ten malý netvorček spočítal viackrát (ale nie, to tango si vziať nedám). Tak čoraz častejšie (takmer nepretržite) trávime večery doma. Máme podmienku.

V podmienke to máte dobré, lebo nie ste až v takej pasci ako v lapáku. Vstávate síce niekoľkokrát za noc, ale len na pár sekúnd, kým netvorčeka nohou pošlete kade ľahšie. Budík sme nemali nastavený už mesiace.
Musíte tráviť večery doma, ale to štvornohé nepotrebuje nepretržitú pozornosť a starostlivosť. Tak sa nejako hľadáme. Človek by ani neveril, koľko vecí sa dá robiť doma (nie, do detailov teraz nepôjdem). Napríklad čítame. Normálne, beletriu. To som nerobila tak "naozaj" od strednej školy. Kniha za knihou. Nové príbehy. Už som zabudla, aké je to oslobodzujúce chvíľu nežiť svoj život a po poslednej strane smútiť za skončeným príbehom.

Tak sa nejako hľadáme. Máme podmienku. Ak chceme dať nášmu životu nový (pravý?) zmysel, musíme sa naučiť vzdať sa svojho pohodlia pre niekoho iného. Zatiaľ to má štyri nohy, ale ktovie...

"Som ranný typ", opakujem si stále pri východe slnka, keď štvornohé dedičstvo po otcovi prikladá zvedavý ňufák k môjmu uchu. "Som ranný typ". Opakujem si to o pár minút neskôr v parku, keď pre mikrospánok takmer narazím do stromu. Keby sa štvornohé dedičstvá vedeli nahlas smiať, zobudí to moje celú ulicu.

Už si zvykám. Aj Švéd si zvyká. Vždy ráno obaja čakáme, či sa ten druhý nezobudí a nezachráni situáciu. Je to taká psychologická hra ne pevnejšie nervy. Neviem, prečo mal otec pocit, že o piatej ráno je ideálny čas na venčenie psa. Vidím ho, ako sa kdesi škerí, že čo máme čo vyspávať.

Som ranný typ - hovorím si, keď prichádzam na trh v centre mesta. Ľudia s pletenými košíkmi, ruch, kvantum farieb. Usmievam sa. Kupujem nejakú zeleninu a kyticu kvetov. Babička zo Záhoria sa na mňa usmeje tak, že tento deň už nemôže dopadnúť zle. Tie kvety sú naozaj krásne.

Svet je neuveriteľne pekný aj o siedmej ráno.

Odišiel

Veľa nerozprával. Sedel na kresle a nechal sa na krku škrabkať svojou potenciálnou nevestou. Z druhej strany sedel jeho švédsky zať a on mu naznačoval zápasnícke údery ako kedysi v šesťdesiatych rokoch. Jeho tri deti sediac na posteli, držiac sa za ruky, spievali jeho obľúbené pesničky. Keďže poznali zvyčajne len prvé slohy, každú ďalšiu im šeptom naznačoval. Na chvíľu sa usmial. Rozprávali sme o rôznych trapasoch v živote a otec sa zmohol na vetu: najväčšia hanba môjho života bola, keď som "mohol a nemohol". Sestričky tomu smiechu z izby asi nerozumeli.

Potom som s ním ostala sama. Nevedel si ani ľahnúť, ani sedieť. Nešlo to ani s kyslíkom, ani bez neho. Nič som nevravela, len som ho nechala sa o mňa opierať. Chcel mi povedať "mám ťa rád", ale nevedel to vysloviť. Skúšal to viackrát. Nakoniec radšj povedal "ľúbim ťa". Prehltla som slzy. Poslal ma preč.

Rozlúčil sa, mal tú šancu. Vo veľkých bolestiach, snáď v pokoji.

Deadline

V uplynulých rokoch zohrávalo v mojom profesionálnom živote kľúčovú úlohu slovo "deadline". Život sa začínal tam, kde končili deadliny (ak neboli v zápätí nahradené inými). Víkend na vidieku nebol, lebo bol deadline. Na tú zaujímavú konferenciu by som mohla ísť, ak by nebol ten prekliaty deadline.

A za posledné tri týždne nahradil všetky deadliny jeden jediný. Zrušila som konferencie, cesty, eliminujem pracovné stretnutia. Sedím denne pri tom starčekovi, ktorý mal kedysi veľmi pekné oči a silu za dvoch. V očiach strach a také zvláštne prázdno. Silu má akurát na to, aby prešiel pár metrov na záchod. Ale s umývaním nepotrebuje pomôcť. "Ešte na tom nie som tak zle". O tom, že si vymeníme po skoro tridsiatich rokoch úlohy a zadok budem utierať ja jemu, nechce ani počuť. "Bude to zlé", hovorí mi niečo vo mne ráno po prebudení. "Bude to zlé", hovorí mi lekárka do telefónu. Cez víkend som ho čakala doma, vymenila posteľné prádlo, pripravila tie jeho obľúbené borovicové silice, aby sa mu lepšie dýchalo. Nepustili ho.

Pes, ktorého otec tak veľmi nechcel chodí po byte ako bez duše. Nie je tam s ním ten večne ufrfľaný starček, ktorému zohrieval nohy. Tak proti všetkým predpisom berieme psa k sebe do postele, on si ľahne na chrbát a takto v trojici pekne smútime. Ja, Švéd a pes.

Dívam sa ráno na seba do zrkadla, dívam sa do tých "otcových" čiernych očí. Je v nich menej skúseností, je v nich väčšia chuť žiť. Ale sú to tie isté oči.

Dnes má pre mňa slovo deadline nechutný nádych. Neznášam deadliny. Najmä tie, u ktorých neviete, kedy ich máte. Možno zajtra ráno. Možno o pár mesiacov. Zle sa dýcha. A nielen jemu.

A opäť

Mala som šestnásť rokov, vracala som sa z dovolenky a otec mi v električke cestou domov povedal, že mama leží na onkológii. Od toho dňa som mala taký zvláštny kameň v žalúdku. Vtedy som o tomto celom nič nevedela. Slovo rakovina znelo v tom čase ako mor. Asi sa mi tak trošku aj zrútil svet. So všetkým sa dalo žiť, len najťažšie s tou prekliatou úzkosťou a neustálym rozmýšľaním o tom, ako sa mama musí báť. Ako musí neuveriteľne trpieť. Ten kameň v žalúdku sa zväčšoval s každým metrom, ktorý ma približoval k nemocnici. Slzy som utrela pred bránou, strávila s mamou vysmiatu hodinku, dve, tri a kameň zmizol. Teda až kým som zas neprešla cez bránu von. Myslela som na ňu, ako leží v tej nemocničnej posteli a rozmýšľa, čo bude.

Teraz mám dvadsaťosem a správu o pravdepodobnej rakovine som dostala včera od lekárky o otcovi. Odvtedy mám zvláštny kameň v žalúdku. Aj teraz, keď viem, že je u ňho Švéd, ktorý mu viezol minerálky. Slzy som utrela pred vstupom do nemocničnej izby a strávila s otcom vysmiatu hodinku. Pri bráne kameň opäť povyrástol. V noci som myslela na to, ako leží sám v posteli a rozmýšľa, čo bude. So všetkým sa dá žiť, len nie s tou prekliatou úzkosťou.

Kamarátka mi povedala: "viem, že je to celé dosť blbé retro, ale na rozdiel od toho prvého máš Švéda a nás všetkých, čo budeme s tebou". Asi to kameň nerozpustí, ale hrozne moc to pomáha.