Odišiel

Veľa nerozprával. Sedel na kresle a nechal sa na krku škrabkať svojou potenciálnou nevestou. Z druhej strany sedel jeho švédsky zať a on mu naznačoval zápasnícke údery ako kedysi v šesťdesiatych rokoch. Jeho tri deti sediac na posteli, držiac sa za ruky, spievali jeho obľúbené pesničky. Keďže poznali zvyčajne len prvé slohy, každú ďalšiu im šeptom naznačoval. Na chvíľu sa usmial. Rozprávali sme o rôznych trapasoch v živote a otec sa zmohol na vetu: najväčšia hanba môjho života bola, keď som "mohol a nemohol". Sestričky tomu smiechu z izby asi nerozumeli.

Potom som s ním ostala sama. Nevedel si ani ľahnúť, ani sedieť. Nešlo to ani s kyslíkom, ani bez neho. Nič som nevravela, len som ho nechala sa o mňa opierať. Chcel mi povedať "mám ťa rád", ale nevedel to vysloviť. Skúšal to viackrát. Nakoniec radšj povedal "ľúbim ťa". Prehltla som slzy. Poslal ma preč.

Rozlúčil sa, mal tú šancu. Vo veľkých bolestiach, snáď v pokoji.

Deadline

V uplynulých rokoch zohrávalo v mojom profesionálnom živote kľúčovú úlohu slovo "deadline". Život sa začínal tam, kde končili deadliny (ak neboli v zápätí nahradené inými). Víkend na vidieku nebol, lebo bol deadline. Na tú zaujímavú konferenciu by som mohla ísť, ak by nebol ten prekliaty deadline.

A za posledné tri týždne nahradil všetky deadliny jeden jediný. Zrušila som konferencie, cesty, eliminujem pracovné stretnutia. Sedím denne pri tom starčekovi, ktorý mal kedysi veľmi pekné oči a silu za dvoch. V očiach strach a také zvláštne prázdno. Silu má akurát na to, aby prešiel pár metrov na záchod. Ale s umývaním nepotrebuje pomôcť. "Ešte na tom nie som tak zle". O tom, že si vymeníme po skoro tridsiatich rokoch úlohy a zadok budem utierať ja jemu, nechce ani počuť. "Bude to zlé", hovorí mi niečo vo mne ráno po prebudení. "Bude to zlé", hovorí mi lekárka do telefónu. Cez víkend som ho čakala doma, vymenila posteľné prádlo, pripravila tie jeho obľúbené borovicové silice, aby sa mu lepšie dýchalo. Nepustili ho.

Pes, ktorého otec tak veľmi nechcel chodí po byte ako bez duše. Nie je tam s ním ten večne ufrfľaný starček, ktorému zohrieval nohy. Tak proti všetkým predpisom berieme psa k sebe do postele, on si ľahne na chrbát a takto v trojici pekne smútime. Ja, Švéd a pes.

Dívam sa ráno na seba do zrkadla, dívam sa do tých "otcových" čiernych očí. Je v nich menej skúseností, je v nich väčšia chuť žiť. Ale sú to tie isté oči.

Dnes má pre mňa slovo deadline nechutný nádych. Neznášam deadliny. Najmä tie, u ktorých neviete, kedy ich máte. Možno zajtra ráno. Možno o pár mesiacov. Zle sa dýcha. A nielen jemu.

A opäť

Mala som šestnásť rokov, vracala som sa z dovolenky a otec mi v električke cestou domov povedal, že mama leží na onkológii. Od toho dňa som mala taký zvláštny kameň v žalúdku. Vtedy som o tomto celom nič nevedela. Slovo rakovina znelo v tom čase ako mor. Asi sa mi tak trošku aj zrútil svet. So všetkým sa dalo žiť, len najťažšie s tou prekliatou úzkosťou a neustálym rozmýšľaním o tom, ako sa mama musí báť. Ako musí neuveriteľne trpieť. Ten kameň v žalúdku sa zväčšoval s každým metrom, ktorý ma približoval k nemocnici. Slzy som utrela pred bránou, strávila s mamou vysmiatu hodinku, dve, tri a kameň zmizol. Teda až kým som zas neprešla cez bránu von. Myslela som na ňu, ako leží v tej nemocničnej posteli a rozmýšľa, čo bude.

Teraz mám dvadsaťosem a správu o pravdepodobnej rakovine som dostala včera od lekárky o otcovi. Odvtedy mám zvláštny kameň v žalúdku. Aj teraz, keď viem, že je u ňho Švéd, ktorý mu viezol minerálky. Slzy som utrela pred vstupom do nemocničnej izby a strávila s otcom vysmiatu hodinku. Pri bráne kameň opäť povyrástol. V noci som myslela na to, ako leží sám v posteli a rozmýšľa, čo bude. So všetkým sa dá žiť, len nie s tou prekliatou úzkosťou.

Kamarátka mi povedala: "viem, že je to celé dosť blbé retro, ale na rozdiel od toho prvého máš Švéda a nás všetkých, čo budeme s tebou". Asi to kameň nerozpustí, ale hrozne moc to pomáha.