O zásielkách

Už dlhšiu dobu mi vŕta v hlave jedna vec. Asi pred mesiacom mi kuriérska služba doručila nejaké pracovné dokumenty z Viedne. To samotné mi až tak v hlave nevŕta, veď to sa stáva. Na obálke však bola nálepka s označením lietadla a symbol, aký máte na batožine označujúci letisko, z ktorého odlietate a to, kam sa s láskou navraciate (a opačne). V tomto prípade tam bolo VIE a BTS. Tak toto mi vŕtalo až do dneška v hlave.

Keďže mám zas jeden z pomerne šialených dní plných bizarných situácií a stretov, tak som ani moc nedbala, keď zavolal pán z onej kuriérskej služby, že mi chce ponúknuť nejaké zľavy.

A veľmi dobre som urobila. Pán bol mladý, švárny a zjavne nemal mozog vygumovaný tými nespočetnými školeniami typu "ako presvedčiť babku z Majcichova o potrebe vysokorýchlostného internetu". Nemal ten umelý ksicht miesto tváre. Všetkému som rozumela. Aj tomu, že všetky zásielky posielajú letecky. Očká mi v tej sekunde zasvietili. "Aj do Viedne?". Mladý švárny junák sa pousmial a s patričnou hrdosťou na svoju globálnu firmu mi veľavážene oznámil, že všetky zásielky idú najprv do mestečka Lies vo Francúzsku a odtiaľ do celého sveta. Očká mi zažiarili. "Aj do Viedne?". Vtedy jeho hrdosť na globálnu firmu evidentne zastrel náznak zdravého rozumu a tak sa len pousmial a kývol plecami.

Tak som pochopila, prečo tie zásielky stoja taký majland a prečo majú dole na ponukovom letáku "ceny bez palivového príplatku". Niečo som poznamenala v zmysle, že takí mladí junáci, akí pracujú v ich firme by mohli sadnúť na bicykel a tých 60 km do Viedne by možno ušetrilo nám peniaze, z nich by to mohlo urobiť ešte väčších junákov a planéte by to ušetrilo zopár ľadovcov a možno aj rokov života.

Ale to už nebol jeho job.