"Som ranný typ", opakujem si stále pri východe slnka, keď štvornohé dedičstvo po otcovi prikladá zvedavý ňufák k môjmu uchu. "Som ranný typ". Opakujem si to o pár minút neskôr v parku, keď pre mikrospánok takmer narazím do stromu. Keby sa štvornohé dedičstvá vedeli nahlas smiať, zobudí to moje celú ulicu.

Už si zvykám. Aj Švéd si zvyká. Vždy ráno obaja čakáme, či sa ten druhý nezobudí a nezachráni situáciu. Je to taká psychologická hra ne pevnejšie nervy. Neviem, prečo mal otec pocit, že o piatej ráno je ideálny čas na venčenie psa. Vidím ho, ako sa kdesi škerí, že čo máme čo vyspávať.

Som ranný typ - hovorím si, keď prichádzam na trh v centre mesta. Ľudia s pletenými košíkmi, ruch, kvantum farieb. Usmievam sa. Kupujem nejakú zeleninu a kyticu kvetov. Babička zo Záhoria sa na mňa usmeje tak, že tento deň už nemôže dopadnúť zle. Tie kvety sú naozaj krásne.

Svet je neuveriteľne pekný aj o siedmej ráno.