A opäť

Mala som šestnásť rokov, vracala som sa z dovolenky a otec mi v električke cestou domov povedal, že mama leží na onkológii. Od toho dňa som mala taký zvláštny kameň v žalúdku. Vtedy som o tomto celom nič nevedela. Slovo rakovina znelo v tom čase ako mor. Asi sa mi tak trošku aj zrútil svet. So všetkým sa dalo žiť, len najťažšie s tou prekliatou úzkosťou a neustálym rozmýšľaním o tom, ako sa mama musí báť. Ako musí neuveriteľne trpieť. Ten kameň v žalúdku sa zväčšoval s každým metrom, ktorý ma približoval k nemocnici. Slzy som utrela pred bránou, strávila s mamou vysmiatu hodinku, dve, tri a kameň zmizol. Teda až kým som zas neprešla cez bránu von. Myslela som na ňu, ako leží v tej nemocničnej posteli a rozmýšľa, čo bude.

Teraz mám dvadsaťosem a správu o pravdepodobnej rakovine som dostala včera od lekárky o otcovi. Odvtedy mám zvláštny kameň v žalúdku. Aj teraz, keď viem, že je u ňho Švéd, ktorý mu viezol minerálky. Slzy som utrela pred vstupom do nemocničnej izby a strávila s otcom vysmiatu hodinku. Pri bráne kameň opäť povyrástol. V noci som myslela na to, ako leží sám v posteli a rozmýšľa, čo bude. So všetkým sa dá žiť, len nie s tou prekliatou úzkosťou.

Kamarátka mi povedala: "viem, že je to celé dosť blbé retro, ale na rozdiel od toho prvého máš Švéda a nás všetkých, čo budeme s tebou". Asi to kameň nerozpustí, ale hrozne moc to pomáha.