Odišiel

Veľa nerozprával. Sedel na kresle a nechal sa na krku škrabkať svojou potenciálnou nevestou. Z druhej strany sedel jeho švédsky zať a on mu naznačoval zápasnícke údery ako kedysi v šesťdesiatych rokoch. Jeho tri deti sediac na posteli, držiac sa za ruky, spievali jeho obľúbené pesničky. Keďže poznali zvyčajne len prvé slohy, každú ďalšiu im šeptom naznačoval. Na chvíľu sa usmial. Rozprávali sme o rôznych trapasoch v živote a otec sa zmohol na vetu: najväčšia hanba môjho života bola, keď som "mohol a nemohol". Sestričky tomu smiechu z izby asi nerozumeli.

Potom som s ním ostala sama. Nevedel si ani ľahnúť, ani sedieť. Nešlo to ani s kyslíkom, ani bez neho. Nič som nevravela, len som ho nechala sa o mňa opierať. Chcel mi povedať "mám ťa rád", ale nevedel to vysloviť. Skúšal to viackrát. Nakoniec radšj povedal "ľúbim ťa". Prehltla som slzy. Poslal ma preč.

Rozlúčil sa, mal tú šancu. Vo veľkých bolestiach, snáď v pokoji.