v polčase

Už si prestávam pripadať ako mutantka. Prvé mesiace som akosi nevedela pochopiť, ako môžem normálne sedieť v práci, písať svoje nekonečné texty, posielať faktúry, uvažovať nad tým, kam táto krajina smeruje, zatiaľ čo niekde tam dolu rastie čosi, čo si pravdepodobne o 15 rokov niekde pod bránou ubalí jointa a úplne vyrehotané nám potom vyprázdni chladničku.

Keďže obvykle potrebujem mať veci pod kontrolou, nešlo mi do hlavy, že toto sa deje len tak, bez môjho aktívneho prispenia (okrem toho príjemného na začiatku). Pomaly si na seba začíname s tým malým zázrakom zvykať. Ešte neviem, či to bude ďalší Švéd, alebo nová Švédka...ja so svojími rusínsko/židovsko/maďarskými koreňmi tento dar len zťažka prebijem. Už som nejako uverila, že sa to celé deje a drobča ma občas, veľmi jemnúčko pozdraví z brucha letmým pohybom. Žiadne veľké kopance..len také "čauko mami, neboj, som v pohode". Tak sa potom na chvíľu usmievam, kým zas nie je kopu nekonečných hodín ticho. To je taká naša zvláštna hra na obrovské šťastie a občasné obavy.

So Švédom máme prvé rodičovské spory, lebo objavil niekde cirkusový festival, na ktorý chcel rozhodne ísť, čo som ja z ideologicých dôvodov odmietla. Nemám rada cirkusy. V žiadnej podobe. Lenže on sa rozhodol zobrať do cirkusu aj dieťa, tak mi asi nič neostane. A keďže som sa dozvedela, že najspokojnejšie ženy sú tie, ktoré majú za manžela Švéda alebo Nóra, nemôžem už nič namietať. Jemu sa táto nová situácia očividne páči. Zdá sa, že sa teší ešte viac ako ja. Viem si predstaviť. Má veľké plány. Dieťa zažije toľko adrenalínu v prvých rokoch, ako mamička za celý život.

A budúce dieťa si už teraz zažilo všeličo, máme mu čo rozprávať, keď bude na to správny čas. Asi to tak celé má byť. Uvidíme, čo nám ten malý tvorček prinesie. Už teraz veci nie sú ako pred tým.

Ale nedbám, mne sa to páči.