opäť

Ranné prebudenie. Budík na siedmu. Ten švédsky až na ôsmu, to si dávam hodinku na vlastnú konsolidáciu. Pozerám do stropu, von oknom cez malé škárky medzi žalúziami, naspäť na strop. Zatváram oči. Takto každý rok na začiatku. Nesmierna úzkosť. To je o tých večných pesimistoch a optimistoch. Optimisti vítajú nový rok, oslavujú, tešia sa, spia až do poslednej možnej chvíle a vychutnávajú. My, tá hanebnejšia časť, dostávame opätovné strachy. Oni bilancujú, aký bol skvelý rok. Mne prebiehajú hlavou štyri mesiace šialenej insomnie, neistoty, nejaké straty a zopár nálezov. Za tie som vďačná.

A dnes ráno, namiesto úsmevu a šťastného vykročenia len zovreté pery. Ešte nevstať. Ešte sa nemusieť do toho všetkého vrátiť. Do sveta, kde zodpovedáte za každú jednu malú sekundu svojho života. A tak sa snažím pracovať, rozbehnúť znova ten kolotoč a neuvažovať, čo príde a kedy. Tento rok som pochopila, že tieto novoročné úzkosti jednoducho prichádzajú a budú prichádzať. Treba sa s nimi zmieriť. Včera sme boli so Švédom na prechádzke v lese a stretávali sme ľudí, ktorí kráčali sami alebo vo dvojiciach, väčšinou mlčky a v tvári mali to isté, čo ja. Asi nás je takých viac. Máme strach a nevieme ani poriadne prečo. A strach je hlúposť. A tak chcem tento rok len jedno jediné. Byť múdrejšia.