tma

Mám pocit, že tma je dnes hádam celý deň. Slnko ani nestihne poriadne vyjsť, ja nedopijem ani svoju poobednú rituálnu kávu a rozsvecujem lampu na pracovnom stole. Ideálny čas na impresie. Len akosi neprichádzajú. Ideálny čas na krásnu knihu. Z tej kategórie "krásna literatúra". Krásny názov kategórie. Nie je čas ani na ňu.

V poslednej dobe začínajú prichádzať nepríjemné správy mailom po piatej večer. Zbohom teória o tom, že ľudia posielajú nepríjemné maily najneskôr do jednej poobede, lebo ich chcú mať z krku ako prvé. Sedím s hlavou v dlaniach, tlačia sa mi slzy do očí od jedu, únavy a takého toho zvláštneho smútku, ktorý sme dnes nazvali "smútok z tmy". Obsesívne mi naskakuje v mysli šialená neurotická pesnička z minuloročnej reklamy: "vianoce už prišli, vianoce už prišli" a niekedy mi to ujde aj nahlas a všetci naokolo sa mi smejú, že som už úplne zúfalá.

Dookola si opakujem ako mantru, že si potrebujem oddýchnuť. A so mnou každý, koho poznám. Mám chuť napísať Ježiškovi, aby mi priniesol nejakú naozaj krásnu knihu, do ktorej ujdem od tohoto všetkého. A aby mi dal kľud ostať v nej tak dlho, ako potrebujem. Aby odviedol toho škriatka, ktorý ma v hlave neustále núti v myslieť na prácu, dizertačku, novú hypotéku a smútky iných. V knihe sa nemusíte o nič starať. Môžete sa stať súčasťou niečoho, čo neovplyvníte. Len tak ste. Úplne slobodní.

Tento rok som poslúchala.

Všetko je nakoniec inak

Obvykle uvažujem pomerne racionálne a na svet sa snažím pozerať len tak, ako sa javí. Jednoducho, ak vidím na zemi konár natočený smerom do nejakej ulice, nejdem za ním s presvedčením, že je to nejaké znamenie, ktoré mi ukazuje niečo dôležité. Keď Švédovi rodičia spomínali, že sa im objavuje čierna šmuha s odtlačkom ruky na mieste, kde by naozaj nemala byť, tak som sa len pousmiala. Tak isto sa tvárim nezúčastnene, keď niekto hovorí o osobách, ktoré v noci vidí pri svojej posteli.

Po smrti mojej mamy som však dúfala, že dá nejako vedieť. Asi som sa potrebovala uistiť, či je v poriadku. Nedala. Za desať rokov ani raz. Snažila som sa vravieť si, že je to takto dobre. Pre mňa bol vtedy možno paradoxne lepší pocit, že nie je vôbec, akoby mala byť niekde inde sama bez nás. Už som to neriešila.

Včera to boli presne tri mesiace odkedy sme sa dozvedeli, že Mišo zomrel. On mal rád také zvláštne pesničky, za ktoré sme sa mu vysmievali. Sedeli sme v krčme a riešili problémy sveta a on sa vždy zadíval do neznáma a povedal: "to je pekná pesnička". A my, že Miško, toto je Gladiátor, toto nie je pekná pesnička a neruš nás, my riešime dôležitejšie veci. A potom sme po jeho smrti mesiac v krčme na tú pesničku čakali. Chceli sme doniesť na kar CDčko a pustiť mu ju, ale nezohnali sme. Ja som napriek všetkej racionalite tvrdila, že v ten deň ju zahrajú. Zahrali. Samozrejme. Asi pri štvrtom prípitku na niektorú z Mišových bláznivých vlastností. Nikoho to neprekvapilo.

Včera sme s Luciou riešili, či sa stretneme alebo nie. Príšerne veľa práce, najnevhodnejší deň, hľadali sme, ako to preložiť. V tom jej z outlooku zmizli všetky maily z celého roka až po 20.február, kedy jej Mišo poslal mail k narodeninám. Bol na samom vrchu. Želal jej v ňom odvahu na správne rozhodnutia.

Nakoniec sme sa stretli. Po dvoch hodinách uvažovania o rôznych možných správnych a nesprávnych rozhodnutiach opäť zahrali ten Gladiátor. Tá pesnička je stará možno päť rokov a tento rok som ju počula presne dvakrát. Vybuchli sme do nekontrolovateľného smiechu a po tvári nám tiekli slzy. Obom. Nebolo treba nič vravieť. Len ja som potom nemohla zaspať.

Kolobeh

No a je to tu. Prednedávnom som písala o tom, ako som vďaka jeseni vo svojej koži a ako mi nežná melanchólia hladká dušu. Teraz sa márne snažím spomenúť si na ten pocit. Hľadám ho, vraciam sa k listom na stromoch, k prvému šálu. Takému tenšiemu, čo udrží vôňu. K šálu, do ktorého som zaborila nos, keď jemne fúklo. Pomaly začínam chodiť zahalená až po oči, priateľmi nazývaná EL-KAida a nos mám červený stále.

Do toho sa vnucujú a vkrádajú koncoročné myšlienky. Cestou domov po zotmení blikajú udalosti tohto roka. Niektoré zlé, veľmi zlé. Niektoré vyvolajú blažený úsmev na tvári. Uvidíme, ako to bude v konečnom súčte. "Sečteno a podtrženo". Neviem prečo tak veľmi lámem tie roky. Akoby začínal úplne nový život. Všetko na pár dní stíchne, všetci zmiznú a potom sa pomaly v januári začnú opäť vynárať z tmy. Keď sa pomaly predlžujú dni. Väčšina z nich sa usmieva.

Lenže ono vlastne všetko beží tak, ako má. Ďalšie z mojich blízkych čakajú bábätko. Veľmi sa teším z toho, aké sú teraz nežné a úplne iné. Šťastné. My so Švédom pokukujeme už po nových kuchyniach a sedačkách v očakávaní vlastného hniezda. Do plánov na zariadenie bytu síce so smiechom, ale vlastne úplne vážne kreslíme detskú vaničku.

A ďalší priatelia hľadajú a pomaly nachádzajú svoje šťastie. Mnohí. A tak nech je zima aká chce, nech je môj nos červenší než niekdajšie zajtrajšky, ktoré našťastie neprišli. Som vlastne rada, že je všetko tak, ako má byť. A nech prídu aj smútky. Majú tu miesto.