piatok, marca 30, 2007

Jeden malý, krátky okamih...

Včera som bola na krátkom pracovnom výlete v Dolnom Kubíne. Hej, dosť ďaleko z centra, keď idete na otočku.
Lenže keď vyleziete na chvíľu z centra (myslené - z vašej každodennej stereotypnosti), tak sa začnú diať veci.
Zrazu všetko okolo seba akosi lepšie vidíte. Ráno vo vlaku dve babičky, ktoré si delia peniaze pre vnukov na šibačku. O hodinu neskôr nabúchaný svalovec, ktorý sa ledva zmestí do kupé, vzápätí vytiahne knižku od Balzaca.
Starý dedko v pizzérii sedí nad svojim malým pivom, pozerá televízor s nemenovanou hudobnou stanicou a neveriacky krúti hlavou nad hemžiacimi sa polonahými telami. V Dolnom Kubíne. V pizzérii. Prišlo mi to celé ako absurdná dráma. Ale musela som sa pousmiať. A že ja často tomuto svetu nerozumiem. Porozprávajte sa s dedkom v Dolnom Kubíne.

Účel cesty netrval dlhšie ako tri hodiny a zrazu som bola na ceste späť, tentokrát v autobuse. Tam ma pochytil úplne neuveriteľný, odovzdaný a nesmierny pocit šťastia. Po veľmi dlhej dobe som sa ocitla úplne sama, sama so sebou. Bolo tam ticho a všetci spali. Chvíľami si Ruska na zadných sedadlách spievala prostonárodné pesničky. Asi jej bolo smutno. Vyzerala tak, keď sa nám oči na sekundu stretli.

Mne bolo tak veľmi zvláštne krásne. Zhlboka som sa nadýchla a napadlo mi, že teraz sa môže stať hocičo. Ten nesmierny pokoj, ktorý ma opantal v tme na diaľnici, by som potrebovala zažívať každý deň. Aspoň na päť minút. Samotu uprostred ľudí. Celý svet v malej samote na diaľnici. Tak to bolo dobre. Tak to malo byť.

Proletári všetkých krajín...

Vzdávam hold všetkým, ktorí dokázali prežiť roky v socializme a ktorí dokážu v súčasnosti existovať v byrokratických štruktúrach a chodiť domov so zdvihnutou hlavou a úsmevom na tvári.

Vzhľadom na veľmi výrazný nedostatok finančných prostriedkov sa naša mladá výskumná organizácia rozhodla podieľať sa na jednom zaujímavom projekte. Celé to znelo super....až kým sme nepodpísali kontrakt a nezistili deadliny. Veľmi, veľmi tvrdý kapitalizmus. Zázraky na počkanie, nemožné do troch dní. Hĺbkové rozhovory s 50 organizáciami na Slovensku za dva týždne. Nech sa páči. Všetko dodáme. Za peniaze aj v Prahe dom. Sedíme v kancelárii s herpesmi na tvárach a farbou mierne veľkonočnou (žltozelenou).

Lenže aby veci neboli až tak úplne jednoduché, do tohoto tvrdo kapitalistického biznisu sme skočili s jednou nemenovanou, medzinárodnou, kredibilnou, nefunkčnou a neuveriteľne socialistickou inštitúciou (OSN).

Tak a spojte nespojiteľné. Ženička z tej veľmi pružnej organizácie volá každých päť minút s nezmyslami typu chýba vám jedno "a" vo vašom maili zo dňa DD.MM.XXX + hlavička, päta a všetko, čo si zmyslíte. Rekord za deň, 25 mailov z jedinej adresy a desať telefonátov.

Keď za mojim chrbtom zadrnčí telefón, zježia sa mi vlasy. Už sme celé prepojené.
Stále nadávam na svoju prácu, ale mať tak nad sebou šéfa, ktorý mi žerie 99% energie takýmito nezmyslami a nenechá ma v kľude pracovať, som mŕtva. A to by mi mohli ponúknuť aj pevnú pracovnú dobu (čo nemám), pevný a dobrý plat (čo nemám) a nádej na dva týždne dovolenky v kuse (čo nemám). Ženička v medzinárodnej organizácii má všetko z toho a ešte aj veľa energie na telefonovanie. Asi nerobí nič iné.

A ja sa každý večer presviedčam, že to stihneme a že ma z toho neporazí. Nie moc úspešne, treba dodať.

piatok, marca 16, 2007

Svet sa zbláznil

Kráčam si podvečerným nočným mestom vo svojej obľúbenej sukni, ktorá je z tých, že keď priberiete dvadsať deka, tak sa rozletí na všetky strany. Našťastie už posledných desať rokov nepriberám, tak sa nebolo čoho obávať.

Za mnou dva mladé mužské hlasy: "Pekná, veľmi pekná. Takú som ešte nevidel".
Odolala som intentzívnemu nutkaniu otočiť sa, ale zaručene som narástla minimálne o centimeter a na tvári sa mi objavil taký ten úsmev typu..."nikdy by som to nečakala, ale vďaka chlapci". A hneď sa mi kráčalo lepšie.

Hlasy sa priblížili takmer na dotyk, ak by sa hlas vedel dotknúť. Pomaly som sa začala pripravovať na jemnú flirtovnú interakciu, keď si overia, že ani spredu to nie je najhoršie.

V tej chvíli ma obehli dvaja mladíci vo veku 15 - 16, o mňa samozrejme ani okom nezavadili a ďalej študovali svoje prospekty o novej Nokii, ktorá práve prišla na trh.

Zmenšila som sa naspäť na svoju pôvodnú veľkosť a úsmev na tvári sa zmenil na úplne jednoznačný sebareflexívny výraz - "ty si ale fakt koza". Musela som sa začať na sebe smiať.
Tá dnešná mládež...