štvrtok, januára 25, 2007

Sestra

Vždy som chcela mať sestru. Teda, teraz mám pocit, že som vždy túžila mať sestru. Mám pocit, že by sa mi vyrastalo lepšie, keby som nemusela viesť fiktívne dialógy s neznámym novinárom, ako som to robila v detstve. To som si raz prečítala v jednej knihe z edície Čajka, čo bola pre dievčatá od trinásť rokov. Mala som len desať a cítila som sa strašne dospelá.

Chcela som mať sestru, s ktorou by sme večer v posteli klábosili a mohla som sa jej so všetkým zdôveriť.. Chcela som mať sestru, ktorá by prežila to isté čo ja a chápala by ma. Kupovali by sme si spolu oblečenie a kryli si chrbát pri tajných večerných rande. Takto som o tom snívala. Takto som o tom čítala v knižkách pre dievčatá od trinásť rokov.

Chcela som mať sestru, ktorá by mojim deťom štrikovala svetre a piekla v nedeľu koláče. Ktorá by ich naučila lyžovať. Spriaznená duša, ktorá je vždy po ruke, keď ju treba. A hlavne keď ju netreba.

Keď som na svojej svadbe o druhej v noci bosá tancovala so svojim bratom, obaja sme plakali a vraveli si, že musíme držať spolu. Sľúbili sme si to raz a navždy.

S mojim bratom asi nikdy nebudem večer klábosiť, nikdy nebude asi piecť mojim deťom koláče a učiť ich lyžovať. Aspoň tak sa mi to teraz zdá. Lenže keď tak sedím a uvažujem o tej vytúženej sestre, asi by som nemenila. Jeho nikdy.

štvrtok, januára 18, 2007

aké sú? aké sme?

Nemám príliš rada také tie stereotypné delenia na "typických mužov" a "typické ženy", ale občas sama skĺzam do toho, že vymedzujem striktné hranice. Občas sa mi zastavuje rozum, ale po vojne je každý generál a mne sa dobre vraví, keď som za vodou.
Takže k veci. V posledných pár týždňoch som si vypočula niekoľko príbehov žien, dievčat, kamarátok tesne pod tridsiatkou, ktoré "sa hľadajú". Houby "sa hľadajú". Hľadajú chlapa, hľadajú rodinu, hľadajú pocit, že niekam patria. Veľmi úspešné ženy, sebavedomie z nich len tak srší. Na prvý pohľad to presne takto chcú. Byť samé, slobodné a zábavné.
Lenže po treťom pohári vína sa zrazu začne klbko odmotávať. Rúž z dokonalej tváre odnáša čašník spolu s pohárom a oči za maskarou prestávajú svietiť.
Každá má iný príbeh a všetky sú vlastne úplne rovnaké. Muži s nimi zametajú, využívajú, sľubujú, že sa rozvedú, sľubujú, že sa vyjadria. A v zásade sú ticho. Týždne, mesiace. A keď už sa zdá, že sú milé pekné a úspešné dievčinky z toho vonku, dotyční páni sa opäť objavia s obligátnym "chýbala si mi." A sme znovu doma. Zas to začína odznova.
V posledných týždňoch počúvam zo svojho okolia samé telenovely. Keleové Vasilkové v priamom prenose.
Ja mám obvykle o víno náskok, lebo nerozprávam. Väčšinou sa zmôžem iba na také tie trápne rady v zmysle "choď od toho preč tak rýchlo, ako sa len dá". Po ďalšom víne už len mrmlem..."nie, nepíš mu sms-ku. Zajtra sa zobudíš a bude ťa to štvať viac ako dnes".
Lenže, Elka, ty tomu nerozumieš. Už som bola odoslaná slovne aj do najhlbších útrob tela.

Myslím, že tomu rozumiem. Tiež som strávila (krátku) časť svojho života s chlapom, ktorý zásadne nechcel so mnou tráviť Silvestra, lebo "s rodinou je na Vianoce a na Silvestra sa chce zabávať". A bola som pripravená kľudne sa za ňho aj vydať, lebo som mala pocit, že to tak má byť. Potom ma Lucya fotila plačúcu o polnoci na Slavíne. Lenže to som mala dvadsať. Ale kto vie? Nenatrafiť na Švéda, mohla som plakať na tom Slavíne aj tento rok. Kvôli niekomu úplne inému.

Neviem, či sa pohybujem v inom prostredí, alebo je to teraz nejaký divný trend. Ale takmer nepoznám nikoho vo svojom okolí, kto sa večer teší domov, lebo tam niekto je. Ono by bolo všetko v poriadku, keby to bolo v poriadku. Ak má niekto chuť tráviť každú noc s niekým iným, prípadne začínať vzťahy len tak z plezíru, nemám s tým najmenší problém. Len, bohužiaľ, takto sa to prezentuje pri prvom víne. Pri treťom víne odchádza rúž s pohárom a celý plezír s ním.

A ja žiaľ nepoznám názor žiadneho chlapa, ktorý je "ten dotyčný". Chcela by som aspoň raz v živote počuť názor z druhej strany. Drvivá väčšina mojich kamarátov sú buď gayovia, alebo chlapi vo vzťahu. Nikdy nikto so mnou neriešil to, že má ženu a milenku...alebo len milenku, alebo nejaký podobný variant. Alebo mi to jednoducho len nevešajú na nos.

Majú tieto ženy mesiášsky syndróm? Alebo sú len nepoučiteľne sebadeštrukčné?

streda, januára 17, 2007

kto odpovie

Túžim po posteli s nočným stolíkom a malou lampou, kde si budem môcť po večeroch čítať. Túžim po tom, aby som v tom tichu pomaly zaspávala s úsmevom. Dotkla sa Švéda a ten by ma v spánku chytil za ruku, v ktorej nedržím knižku.
Vždy so začiatkom roka akoby začínam odznova. Akoby nič predtým nebolo. Znovu od piky. A pritom náš svadobný papagáj už skrotol a nechá sa škrabkať za krkom. Ako naše manželstvo. Veci sa posúvajú ďalej. Stalo sa ich toľko a ja pritom večer sedím s otvorenými očami na posteli a znovu začínam. Opisujem stále tú istú kružnicu a kladiem si stále tie isté otázky. Vždy sa dostanem na jej začiatok a mám pocit, že teraz by už konečne mala prísť odpoveď. Vždy som si myslela, že raz sa niečo stane a mne zrazu bude všetko jasné.
Po dlhej dobe mám zas naozajstnú rodinu. Mám všetko, po čom som vždy tak bytostne túžila. Napriek tomu ležím večer v posteli a kladiem si tie isté otázky. Tie, čo som si písala do denníka, keď som si ho ešte písala. Keď nebol v mojom živote nikto, kto by ma v polospánku chytil za ruku. Keď nebol dokonca ani nikto, kto by mi povedal :"Dievčatko moje, život je ťažký, ale nič krajšie nie je". A odpovede som vždy hľadala všade okolo seba. Lenže odpoveď je niekde úplne, ale úplne inde.
Začína sa ďalší rok, začínam opisovať ďalšiu kružnicu a znova, znova zisťujem, že treba hľadať v sebe.