piatok, októbra 20, 2006

Nesmelo a pomaly

Nemám rada kolotoče. Nemala som rada húpačky, keď som bola malá. Je jedno, ako to berieme. Z "doslovného" hľadiska mi z nich bývalo jednoducho blbo. Z metaforického vlastne tiež. Nemám rada rýchle zmeny. Všetko si potrebujem obzrieť a premyslieť.
Pomaly kráčať po ulici.
Mnohým ľuďom to príde neuveriteľne depresívne, kráčať podvečer mestom, v ktorom je úplná tma. Pre mňa je to iné. Pomalé, tiahle. Takéto zmeny milujem. Keď sa každý deň vzduch o trošku zmení. Keď je to povečerné šero vždy o trošku iné. Milujem kráčať tmavým mestom. Lebo je pomalšie. Aspoň mne sa také javí.

V poslednej dobe sa mi všetko zrýchlilo. A jedno kolo na reťazovke je jeden deň. Ešte ma neprestane bolieť zadok od injekcie a už kráčam ráno smerom k poliklinike. Len sa každý deň musím viac zababušiť. Len to každý deň menej bolí. Sestrička len pozrie na mňa a siaha po krabičke. Nemusíme si nič vravieť.

V práci otváram tie isté priečinky, rozhodujem sa rovnakým spôsobom, rovnakým spôsobom tŕpnem, že čas beží. Každý boží deň. Idem po ulici a vidím sanitku upaľujúcu "našim" smerom. Dvíham telefón a volám otcovi. Každý deň. Nerozumie tomu.

Vraciam sa domov a môj muž stojí v chodbe a pár stotín sekundy vyčkáva, či sa usmejem. Ak hej, viditeľne mu odľahne. Snažím sa to nepokaziť.

Tento týždeň mal v sebe úplne všetko. Dno aj vrchol. Najväčší strach aj záchvat odvahy. Tento týždeň sa stalo veľmi veľa vecí. Niečo sa zmenilo.
Toto bol ten týždeň, po ktorom hrozí, že ma opäť neznámy pán osloví na ulici a poprosí ma o úsmev. A povie, že by hneď bolo všetko lepšie.
Ale akosi sa mi nedá.

streda, októbra 11, 2006

Chvála bláznovstva

V pondelok mi zavolal Švéd s tým, že kúpil lístky do divadla. Na utorok. Na nórsku hru.
Ráno som sa tešila do práce ako malá, rátala som hodiny, kedy odídem z práce a uvidím Geišberga. Vrátila som sa v mysli do dávnejších čias, kedy som do divadla chodila hádam každý týždeň a s Luciou sme pozerali na Geišberga s iskričkami v očiach, ako ostatné rovesníčky na Brada Pitta. Pripadal nám neskutočne sexi. Včera mi pripadal skôr ako knieža Myškin. A samú ma prekvapilo, že stále to bolo sexi. Hláska nám oznámila, že si máme vypnúť mobilné telefóny. To v tých časoch, kedy bol Geišberg sexi ako Brad Pitt ešte nebolo. Pevne dúfam, že keď sa svojim šarmom bude blížiť k typom Sean Connery, tak už nikoho ani nenapadne, že takéto niečo treba oznamovať.
Divadlo bolo skvelé.
Dvaja autisti, ktorých "vypustili" z blázninca a dali im sociálny byt v Oslo. Dve deti, dvaja muži, starci...bolo tam snáď všetko. Bol tam aj sociálny kurátor. Chvála bláznovstva.
Keď sa jeden z nich bál všetkého, čo sa v byte "šuchlo", pripomínal mi nášho papagága.
Keď vzdorovito odmietal akúkoľvek pomoc, pripomínal mi môjho otca.
Niektorými veľmi expresívnymi autistickými prejavmi som v tom druhom zas videla svojho šéfa.
V malej sekunde sa jeden z nich zachoval ako Švéd.
A keď Geišberg v malých "prestrihoch" odhaľoval svoje najtajnejšie pocity a obavy, pripomínal mi mňa samotnú. Všetci sme tak trochu autisti.
Len neviem, či je to dobre albo zle.
Každopádne, asi sa nenadarmo tá hra volá Chvála bláznovstva.

streda, októbra 04, 2006

Votrelec

Keď som bola na strednej škole, prvý držiteľ mobilného telefónu (syn známeho podnikateľa) nám pripadal všetkým ako mimozemšťan. O pár rokov neskôr, keď som sa aj ja stala hrdou držiteľkou svojho prvého bezdrôtového prístroja už pípalo a zvonilo všetko okolo mňa. Ešte mám v jasnej pamäti, ako ma to neskutočne štvalo. Mala som pocit, že navždy zmizlo všetko ticho sveta.
Napriek tomu som aj ja s nádejou prakticky nonstop sledovala očkom vtedy ešte jednoriadkový displej, či náhodou na ňom niečo neblikne. Prvú "sms" lásku som zažila až niekde okolo dvadsiatky a tie motýle v bruchu, tá lahodná melódia "pípnutia" mi vlievali do žíl stále novú energiu.
A dnes je zas všetko inak. Mobilný telefón sa začína stávať pomaly novým mimozemšťanom v mojom svete. Votrelcom. Zamilované sms-ky nedostávam, odkedy sme sa so Švédom rozhodli, že si budeme tieto nežnôstky adresovať priamo. Je to menej poetické, ale písať sms človeku, čo leží vedľa vás v posteli je, povedzme si úprimne, mierne komické.

Dnes tá lahodná melódia, ktorú som s napätím ešte pred pár rokmi očakávala, znie oveľa častejšie, ako by mi bolo milé. Ak blikne na mobile cudzie číslo, začína v hlave prebiehať pársekundový boj. S vysokou pravdepodobnosťou je to niečo pracovné. Prípadne poisťováci. Nedvíham. Musím, čo ak je to vážne. Kašlem na to, nedvíham...."prosím, EGK...dobrý deň".
Potom zavolá novinárka, drží ma trištvrte hodiny na telefóne a ja v dobrej viere, že to treba poriadne vysvetliť, jej posielam tabuľky, vysvetľujem, dopĺňam, upravujem. Na druhý deň výjde článok, kde sa ja vyjadrujem nepomerne stručnejšie (dve slová) a vyzerám ako debil.

Absolútne najhoršia situácia je zmeškaný hovor od kamaráta/kamarátky/otca/brata....hocikoho blízkeho. Že načo mám mobil, keď ho nedvíham. Že mne sa ani neoplatí volať, lebo mám "v paži". Že ako môžem odísť na celý deň do lesa bez mobilu.

Lebo v lese je ticho????