Rodinu?

Ak by to bolo len na mne, označila by som tento rok za medzinárodný rok rodiny. A to nie som ani V KDH, ani som nebola v SZM, ani nemám pocit, že ak niečomu pridáte prívlastok "medzinárodný", začne to mať vážnosť.
Asi je to mojim vekom, že som vrástla do obdobia, kedy ľudia okolo mňa hľadajú niečo stabilné. Niektorí z nich sú v mojom veku, iní majú o desať rokov viac, ale nejako im docvaklo, že prestne tadeto vedie cesta (ako opak toho - tudy cesta nevede). Možno mali pravdu aj tí Číňania, ktorí tvrdia, že 2006 je rokom, kedy sa bude dariť manželstvám. V Číne to spôsobilo absolútnu davovú psychózu a počet uzavretých manželstiev tento rok láme rekordy.
Za celý svoj doterajší život som zažila štyri svadby (pohrebov bolo viac ako jeden). A len za tento jedinký rok už viem o ôsmich. Niektorých z nich som sa zúčastnila osobne (ako napríklad svojej vlastnej), niektorým som len blahoželala na diaľku.
Dnes idem na ďalšiu, rodinnú. Švéd ide dokonca za svedka, takže som ho s údivom sledovala, ako sa mu napínajú žily na čele, keď píše príhovor.

Neviem ani prečo, ale mám z toho neuveriteľnú radosť. Môj životom skúsený otec sa na veci nedíva tak optimisticky ako ja a neustále moje nadšenie podlamuje pesimistickými víziami o tom, že žiaden vzťah nemá šancu pretrvať. Štatistiky jeho tvrdenia mierne podporujú.
A aj tak neprejde jeden, jedinký deň, kedy si tento môj životom skúšaný otec aspoň raz nespomenie na svoju ženu, ktorú miloval najviac na svete. A žiaden telefonát so mnou nezačne inak, ako vetou : Akurát sa tu s tebou rozprávam, dievčatko moje. Tak ako to potom je, s tými vzťahmi?

Ja sa z tých uzavretých manželstiev úprimne teším. Čo tam po štatistikách.

Zverina, čo?

Od malička som bola neurotička. Rozplakala som sa, keď na mňa niekto zvýšil hlas, ale aj keď som do piesku skočila menej, ako bol limit. V tretej triede o mne telocvikárka povedala, že som hysterka a ja som potom doma v slovníku cudzích slov hľadala, čo to slovo znamená. A opäť som sa rozplakala. Vždy v auguste som sa bála, ako sa vyvinie situácia a ku komu si sadnem v septembri do lavice. Od toho sa totiž odvíjal môj triedny status počas celého roka. Takže som posledné dva týždne prázdnin poriadne nespala a mala som v žalúdku prievan.

Raz som s rodičmi cestovala vo vlaku a išli sme sa najesť do jedálenského vozňa. Určiteje to už dlhšie ako 15 rokov, ale pamätám si to dodnes. Jedla som omeletu a naši ma pred všetkými cudzími cestujúcimi sfúkli, že neviem jesť príborom. To už som bola vo veku pubertálneho vzdoru a tak som sa nerozplakala, len som si to potom ostentatívne išla zapísať do denníčka.
Mama mi na to povedala "Len si to pekne zapíš a raz si to o sebe prečítaš, aká si bola vzdorovitá". Na to som sa už rozplakať musela, to musí uznať každý. Zasa som celú noc nespala.

Ako si to tak premietam v hlave, moc som toho v živote nenaspala. V miernejšej forme mi tieto psychostavy zostali dodnes. Keď na niečom sústredene robím dva týždne, tak dva týždne poriadne nespím, lebo som presvedčená, že to robím zle.
Minule sme so Švédom riešili, prečo ja vždy vo všetkom vidím problém. Nízke sebavedomie a neschopnosť prijať kritiku - znela diagnóza - a ušetrila som razom 500 korún za hodinu u psychoterapeuta (cenníky som si už som overila dávnejšie). Nenadarmo ma kedysi jeden kamarát volal Woody.

Dnes som u seba objavila super nový neurotický príznak. Už vyše mesiaca sa teším na dovolenku. Aj keď, stále mi žalúdok vraví, aby som sa netešila, lebo niečo do toho isto príde a pokazí sa to. Napriek tomu som odrátavala dni, kedy to už príde. Ale pozor. Ráno som sa pristihla, že mám stres. Namiesto toho, aby som pokračovala úspešne v odrátavaní (už len párkrát sa vyspím), začínajú sa mi v hlave pomaly odrátavať dni do návratu do práce.

Potrebujem dovolenku. A možnože budem musieť siahnuť na hmotné rezervy a dať privyrobiť nejakému tomu odborníkovi. Na toto je už totiž krátky aj Švéd, aj môj zdravý (?) rozum.

najnovšie vedecké poznatky priniesli zistenie...

Pri pozeraní dokumentárnych filmov občas blednem závisťou. Profesionálnou závisťou, keď vidím, čomu sa môžu venovať americkí (ale aj európski) vedci.
Momentálne absolútna favoritka je pre mňa akási doktorka z univerzity v Iowe, ktorá sa zaoberá zvykmi v obliekaní mladých žien v strednom paleolite. My, spoločenskí vedci na Slovensku máme špecializované témy napríklad po úroveň sociálnej kohézie na Slovensku. Čo znamená, že skúmame úplne všetko a sme v tom tak zamotaní, že často nevyskúmame vôbec nič. Teda niežeby som sa ja venovala tejto téme, to len pre príklad.

Všetko má však dve stránky. Aj špecializované výskumy by mali mať hranice. Čoraz častejšie totiž blednem...ale úplne z iného dôvodu. Nestačím sa totiž čudovať, akými neuveriteľnými nezmyslami sa americkí (ale aj európski) vedci dokážu zaoberať. V poslednej dobe sa v médiách rozrthlo vrece s neuveriteľnými výsledkami výskumov.

1. pekným ľuďom sa rodia skôr dcéry ako synovia (to akože preto, aby boli aj oni pekné a mali tak vyššiu šancu nájsť si bohatého partnera v budúcnosti)

2. ľaváci častejšie trpia erektilnou dysfunkciou (s nejakými potenciálnymi súvislosťami sa v tomto prípade nikto ani neobťažoval)

3. tí, čo pijú viac alkoholu sú v živote úspešnejší ako abstinenti, čo znamená, že alkohol neškodí tak, ako sa očakávalo (malá drobnosť - zamyslel sa niekto nad tým, čo je v tomto prípade príčina a čo dôsledok?)

4. Ak matka v prvých piatich rokoch odchádza od dieťaťa čo i len na hodinu, nezadržateľne sa v dieťati spustia mechanizmy, ktoré vedú v budúcnosti k závažným psychickým problémom (skúmané na 20 potkanoch, ktoré boli vždy na hodinu denne odtrhnuté od matky a premiestnené do izolovanej nádoby - zvýšili sa im stresové hormóny).

Tak teraz neviem, či je to opäť práca novinárov, ktorí tak veľmi ľúbia interpretovať dáta. Ale mám pocit, že aj sedliacky rozum sa musí pri počutí takýchto vecí zastaviť.

Obvykle to beriem ako jednu z mnohých bulvárnych informácií a len sa pousmejem.

Hm...ale čoraz častejšie ma to vytáča do nepríčetnosti.

Cestovanie v čase

Takmer polnoc. Švéd zalomil, akoby ho do vody hodil a začína chrápať. To sme tu už roky nemali. Od povestného náročného chirurgického zákroku vyberania mandlí, ktoré bolo sprevádzané ex ante aj ex post nekonečnými rečami.

Sedím na posteli, pijem becherovku a vykladám karty. Žiadne obavy z budúcnosti, žiadne veštenie. Solitér (až v tejto sekunde som si uvedomila pravý význam názvu tejto hry).
V rádiu hrajú hity rokov osemdesiatych a mne sa slza v oku zaleskne pri pesničke z Hriešneho tanca. Jednak preto, že po svadbe bol Švéd po svojich tanečných kreáciách definitívne prekrstený na Patricka Swayzeho, jednak preto, že sa mi nejako odleskla raná puberta. Karty, romantické pesničky na želanie. Pozdravujem celú ôsmu bé zo základnej školy Kláry Jarunkovej niekde niekde a špeciálne Milana, s ktorým chcem prežiť celý svoj život.

A ja zrazu, o 15 rokov neskôr, sedím tak isto...na inej posteli, s inými pocitmi, a Milana nikde. Raz kamarátka o druhej poobede pri jazere povedala "Ježíííš, keby som v sedemnástich čo i len tušila, že mi bude raz takto fasa, tak sa na ten svoj posratý život budem normálne tešiť".

Tak vlastne takto nejako to bolo včera pred polnocou.
Dohrala som karty, zhasla svetlo, zapchala Švédovi na pár sekúnd nos a dúfala, že sa mu to chrápanie nevráti, kým zaspím. Rozmýšľala som, či som si takto predstavovala svoj život vtedy, keď som si pomrnkávala "She´s like the wind".

Asi nie. Netrúfla by som si.