pondelok, júna 26, 2006

Po tom




"Ty počuj, veď ja sa cítim úplne rovnako", hovorím ráno, teda naobed po zobudení. Neviem, ako inak som sa mohla cítiť. Jediný rozdiel je v tom, že na ruke mám o prsteň viac, bolí ma trochu hlava a nohy strašne a v izbe nám škrieka nový papagáj, čo dostal Švéd odo mňa ako svadobný dar.
Normálne sa teším, že vyrážame na týždeň preč, nech sa vyhnem otázkam typu "aké je to byť vydatá". Je to super a je to úplne rovnaké, ako keď som bola slobodná. Švéd hundre rovnako, keď nie je niečo podľa jeho plánu, ja sa úplne rovnako bezprízorne ponevieram po byte ledva prebudená.
Veľa ľudí nás odhováralo od svadby, že sú to vyhodené peniaze, že sme radšej mohli ísť niekam na parádnu dovolenku. Mohli a aj ideme. Do Krakowa za pár zlotých, do mesta, ktoré obaja milujeme ako svoje rodné.
Dávno som sa necítila tak dobre a neradovala sa tak, ako na svojej vlastnej svadbe. To asi potvrdia všetci, čo tam boli. Dávno som nemala okolo seba toľko úžasných a blízkych ľudí. A blízki sa stali ešte bližšími.
Bolo to dobré rozhodnutie, po všetkých stránkach. A teraz, ako povedala ostrovanka a ako to vlastne platilo už predtým, záleží len na tom, ako si to urobíme.
Takže vďaka všetkým, čo mi urobili nádhernú svadbu a popojedem.

utorok, júna 20, 2006

Do neznáma?

Dnes ráno sa Švéd v posteli zašveholil a povedal mi: "počuj, ešte pár krát sa vyspíme a budeme manželkovia". Pretrel si oči, otočil sa na druhý bok a dodal, že je nervózny. Mňa pomaly začína prepadať taký nejaký zvláštny pokoj.
V piatok večer som sa lúčila so svojim vienkom zeleným, dávno odhodeným. Zavolala som niekoľko najbližších dámskych duší, ktoré ma v posledných rokoch sprevádzajú. Netušila som, že niečo môže byť tak skvelé. Spontánne a pritom silné. Teraz akosi všetko silnejšie prežívam, ale toto sme zdá sa všetky vnímali podobne. Dámske duše boli úžasné a v sobotu s bolesťou hlavy možno ani netušili, koľko mi v tú noc dali.
Naozaj neviem, odkiaľ sa všetci tí cudzí páni naokolo dozvedeli, že sa vydávam. Chodili za mnou a ledva artikulovaným prejavom sa mi snažili tlmočiť svoj názor. Väčšinou to bolo niečo v zmysle "ČO SI SA UŽ ÚPLNE ZBLÁZNILA?"...a ja som sa len usmievala. Možno to bolo kvôli tým fernetom, možno to bolo mojou istotou, že som sa naozaj úplne nezbláznila. Že si myslím, že viem, čo robím. Že som celý život hľadala a keď mám pocit, že som našla, tak sa nedám odradiť možnosťou, že to nevýjde. Isteže. Nikdy nehovor nikdy a ja to ani nerobím. Nehovorím ani, že vždy a navždy. Toto je môj prejav viery. V toto verím.
Keď som sa svojej mame v puberte zaprisahávala, že som nič zlé nespravila, tak mi vždy hovorila, aby som neprisahala. Že prisahať budem len raz v živote.
Ja nebudem prisahať ani v sobotu. Iba sľúbim. Najmä sama sebe.

streda, júna 14, 2006

zlý náboj

Som nabitá akousi zlou energiou, či čo. Predstavujem si to tak, že niekde na polceste medzi nemocnicou, svadobným salónom, Ministerstvom školstva, kvetinárstvom a tisícimi ďalšími inštitúciami, ktoré denne absolvujem, ma zasiahol nejaký magnetický oblak alebo čo a úplne ma preinštaloval.
K čomu sa postavím, to sa pokazí. Technologicky, emocionálne aj fyziologicky. Cestou do Pezinka pre kyticu sa pokazilo auto. Nebol to môj nápad kupovať svadobnú kyticu mimo hlavného mesta, ale pre pokoj v dome som bola ticho. Tak som zabila ďalší deň cestovaním autobusom a finalizácia projektu sa tak posunula o ďalšie dni. Na ministerstve som sa na pár minút zasekla vo výťahu. Doma som zapla počítač a ten chytil taký vírus, že už ho len samí svätí môžu vzkriesiť. Odborníci sa už pokúšali a stále pokúšajú. Samozrejme mám doma v počítači uložený súbor, ktorý bezpodmienečne potrebujem na finalizáciu spomínaného projektu. Zálohujem úplne všetko. Ukladám to na usb, posielam si to mailom a niekedy si celý folder napálim na CD. Som dosť paranoidná. Tento krát som nebola.
Dnes ráno som prišla do kancelárie, zažla a vyrachla elektrinu. Sedela som ako drúk na stoličke a nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať.
Do nemocnice sa bojím už aj chodiť aj volať, lebo vždy tam je nejaká nová zlá správa. Každú noc sa mi sníva o voľbách. Som celkom dosť v koncoch. Keď som v deväťdesiatom ôsmom ako prvovolička kráčala k volebnej miestnosti, cítila som nesmiernu hrdosť a odhodlanie. Teraz sa Švéda dookola pýtam, koho mám voliť. Volebné programy bieda. Jeden by aj ušiel, len s tou milou pani, čo je trojka kandidátke sa celkom dobre roky poznám. Je zároveň jediným členom vlády, s ktorým si tykám :-). Taká milá je, preferencie stúpajú, nedrísta somariny...len večná, večná škoda, že som s ňou na pár veciach robila a nemôžem sa o nej vyjadriť inak, než vulgárne. A to je z tej strany ešte zdá sa najlucídnejšia. Už som aj chcela nevoliť, lebo v rámci môjho magnetického náboja by mohla vybuchnúť volebná urna a voľby by boli neplatné. Lenže to sa mi zdá trochu alibistické. Takže som prvýkrát v živote pred voľbami totálne nerozhodnutá.

Kazí sa mi pleť, črevná mikroflóra, kazia sa mi medziľudské vzťahy. Začína to naberať obrátky. Len nech sa neskazí počasie a nálada...a hádam to aj prežijem.

utorok, júna 06, 2006

Keď minca má len jednu stranu

Vždy som sa snažila mať čistý stôl. Rozdané karty. Naliate čisté víno. Neznášam neistotu. Keď moju mamu mesiace preháňali s výsledkami "zhubný - nezhubný", tak som myslela, že to neprežijem. Túžila som počuť, že je to zlé a že má toľko a toľko času. Aj tak nám to bolo jasné, ale predsa...čo keď?

Neznášam, keď neviem, ako na tom som. Keď musím tráviť noci a dni uvažovaním o tom, čo si kto myslí a či si myslí to, čo si myslím, že si myslí. Trochu ma to už prešlo, ale v detstve som tým nesmierne trpela. Sama som nerozhodná, ale moc sa snažím, aby som v neistote nenechávala iných ľudí.
Niekoľko krát sa stalo, že som sa Švéda opýtala v kritických situáciách a on povedal "Ja neviem". Potrebovala som od neho počuť, že to bude nejako. V zásade akokoľvek. Na tomto sme sa hádavali najviac. Keď je situácia zahmlená, Elka hysačí. Pravidelne.

Z môjho drzého pozorovania okolia som zistila, že drvivá väčšina žien sediacich spolu na "kávičke" (vínku, pive, fernete), aspoň raz v tom rozhovore stočí reč na chlapov a vzťahy. Často to pri tom začína aj končí. Ja som mala včera presne takýto rozhovor. Téma bola, že on "nevie". Že ubližuje, že nevládze, že to nechce takto. Ale nevie, ako to chce. Nešlo o Švéda, my máme našťastie v zásadných veciach jasno. Teda, vyjasnili sme si rokmi.

Toto bolo o prvotnej zamilovanosti. Veľmi ma trápi, ak vidím ľudí bezmocných. Sedia, čumia na displej mobilu a čakajú pípnutie. Skúsia pípať oni a čistiť stôl, ale displej je nechutne ticho. Nemám rada také tie "kamoškovské rady", väčšinou sú dosť z cesty. Také, akoby boli vyčítané zo ženského magazínu. 100 + 1 rada o tom, ako ho nestratiť (získať, udržať, podviesť, aby o tom nevedel).
Tak som len povedala, aby si vyčistila stôl. Nech je za tým čokoľvek.

Prišlo pípnutie a mierny záblesk šťastia a zúfalstva zároveň. Odpoveď bola, že on "nevie".
Víno sa obvykle rozlieva pre dvoch. Karty väčšinou rozdáva niekto niekomu.

Ale čo s tým, keď je ten druhý na ťahu a nie a nie potiahnuť?

štvrtok, júna 01, 2006

Cestou do samoty

Neuveriteľne som sa tam tešila. Spojiť prácu s oddychom je hádam tá najlepšia kombinácia, akú si človek môže zaželať. Zbalila som papiere, notebook, seba aj Švéda a vyrazili sme do lesov stredného Slovenska. Zámerne som si vybrala obec, kde je pekne a hlavne pokoj svätý. V posledných týždňoch som to viac než potrebovala. Janička vybavila ubytko v malej dreveničke na konci dediny, Švéd narúbal drevo a ja som pripravila úžasnú slepačiu polievku. Ako ideálna rodinka v reklame na sáčkové výrobky. Už nám chýbali len pobehujúce detičky a pes.
Strašne dobrý víkend, pohoda - jazz, ako zvyknem hovorievať. Časť sme strávili v lese, časť v krčme a na futbalovom zápase Čierny Balog - Bé a Horná Lehota. Nikdy som nebola naživo na futbale. Sedeli sme priamo v kotli medzi asi šiestimi domácimi, ktorí kričali "Kam to hľadíš, tam máš chlapa vedľa seba Jarík, centruj!!!!". Samozrejme som dlho prichádzala na to, ktorí sú naši (Baločania) a tak som s nadšením vykríkla práve, keď "naši" dostali gól. Švédovi zamrzli črty tváre a nenápadne sa obzeral okolo seba, či prídeme v zdraví do našej reklamnej chalúpky. Tí druhí sa mi zdali akísi krajší. Mali aj lepšie dresy a vekový priemer hádam aj o desať rokov nižší. Som len žena.

Ale tak, ako po bielom pruhu prichádza čierny (to som počula niekde v televízore), po víkende prichádza pracovný týždeň. Švédka som nasadila na autobus a pobrala som sa naspäť zakúriť. Mala som na tri dni dohodnutých len zopár rozhovorov, takže plán bol urobiť ich čím skôr a celé dni stráviť v lese, prípadne na dvore s knižkou v ruke. Chcelo to chytiť nejaký bronz. Lenže to by sme sa samozrejme vymkli sledu udalostí posledných týždňov v znamení hesla čo sa môže pokaziť, to sa zaručene pokazí. Tentokrát pre zmenu počasie. Sama zavretá v malej chalúpke, pozatvárané všetky dvere, tma ako v rohu, v snahe nezamrznúť.
Netrvalo to ani tak dlho, ale zdá sa, že som sa aspoň čiastočne priblížia pocitom dlhodobo nezamestnaných...prípadne (a to sa trochu rúham), väzňom v cele. Napadlo mi to v istej chvíli, keď vonku tak lialo, že som nemohla ísť ani po drevo.
Strašne dlho som túžila byť niekde ďaleko, preč od ľudí, úplne sama, samučká. Ale asi nie takto. Mala som čas veľa rozmýšľať. Okrem prikladania do pece som celý deň nerobila prakticky nič. Spracovávala som si v hlave informácie z rozhovorov a na nič zásadné som neprišla. Iba ak na to, že je to celé príliš zložité. Aj v práci, aj v živote.
A pritom je všetko také jednoduché. Keď som sa dnes ráno zobudila vedľa Švéda, tak mi to celé docvaklo. Celé tri dni ma totiž mátala jedna myšlienka. Že neviem, kam patrím.