Zvláštne

Dnes sa mi stala zvláštna vec. Zrazu, z ničoho nič, mi takmer v jednej chvíli prišli tri maily od ľudí, ktorí mi rozhodne maily každý deň neposielajú.
Prvý bol od môjho prvého frajera. Mala som 16 a bola som do ňho tak strašne moc, až sa mi ťažko prehĺtalo, keď som na ňho myslela. Čo znamená, že som v tom čase neprehĺtala takmer vôbec. Bol to taký hrozne rozkošný vzťah na diaľku, on mal kapelu v Stropkove a ja som v Bratislave čítala Dostojevského. Vídali sme sa v lete cez prázdniny a bolo to v dobách, kedy ešte sex v šestnástich pripadal ľuďom nepatričný. Teda nám. Podaril sa nám až neskôr a nevedeli sme, že od toho dňa sa už nikdy neuvidíme. Zdá sa, že sa z neho za tie dlhé roky stal narcis, lebo mi poslal svoju fotku s textom v zmysle "tak se mi najednou udělalo smutno a hádej na koho jsem si vzpomněl".

Druhý bol od kamaráta, ktorý pred rokom odišiel do Austrálie. Bol jedným z partie, o ktorej som písala dávnejšie. Viac sme spolu pracovali ako kamarátili, ale vtedajší charakter práce nevylučoval jedno od druhého. Precestovali sme spolu Slovensko a nachádzali chatrče v lesoch. Dnes mi poslal svoj denník z cesty na Fiji. Sedím tu a čítam ho a v hlave mi víri tisíc myšlienok. Ako je to všetko dávno.

Tretí mail bol od M., ktorá niekoľko rokov sedela oproti mne v jednej kancelárii. Trávili sme spolu viac času ako so svojimi blízkymi. Tri grácie (tretia sedela vedľa nás), Charlieho anjeli, ako sme sa občas titulovali. Pred rokom odišla do zahraničia, vydala sa a pred mesiacom sa jej narodila dcérka. Samozrejme v prílohe boli fotky. Krásne fotky. Tá, čo sedela vedľa nás mail zatiaľ neposlala, lebo leží v pôrodnici s malým - trojdňovým chlapčekom. O pár týždňov ja týmto ľuďom pošlem mail, že sa vydávam.

Dnes ma dobehla minulosť. Dnes nechcem pracovať. Čítam denník z Fiji, pozerám fotky svojho bývalého a malej narodenej charlieho "anjelky". Prepadáva ma akýsi fatalizmus...že je to nejaké znamenie, či čo. Prepadáva ma nostalgia.

Rituál

V nedeľu večer som absolvovala typický každoročný rituál vítania ďaľšieho ročného obdobia. Akosi som nestihla privítať jar a skočila som rovno na vítanie leta. Kúpila som si šaty.
Keď sme poobede sedeli na zastávke na Čiernej Vode, mala som pocit, že ani nedôjdem domov. Víkend sa chýlil ku koncu a bol to skvelý víkend. V sobotu sme drali členky v korčuliach a vábili zo zimných usadených hĺbok endorfíny. V nedeľu sme boli v pralese . Len my dvaja, ako Tarzan a Jane. A ja s vypleštenými očami na pokraji dokonalého šťastia. Všetky vône a zvuky a farby, aké snáď existujú. Čistá nádhera. V Čiernej vode na zastávke som mala pocit, že už príde len ráno a ja budem mať v hlave osnovu ďalšej kapitoly, čo tento týždeň treba....ale nechajme to.
Lenže sme v pralese čo to pofotili a keďže konzervatívne ostávame pri fotení klasickou zrkadlovkou, Tarzan dostal skvelý nápad zájsť do nákupného centra a počkať na vyvolané fotky. Nebol by to však pravý švédsky Tarzan, keby po vstupe do nákupného centra nezačal ako obvykle meniť črty tváre naznačujúc, že toto naozaj nebol dobrý nápad. To "obvykle" znamená, že mu sčervenajú oči a výraz tváre sa podobá výrazu obeti mučivého utrpenia. Malej milej Jane sa teda Tarzana uľútostilo a poslala ho domov odpočívať. Že ona teda počká a pozrie si "nejaké handry".

O hodinu som víťazoslávne kráčala domov s fotkami aj novými šatami. Po únave ani stopy, zhodila som doma háby a šupho módna prehliadka v štýle "je tu leto, ale ešte som si nestihla kúpiť topánky, takže naboso". Povyťahovala som všetky letné handry zo skrine a tešila som sa ako malá.

Robím to už od detstva v nepravidelných intervaloch. Navlečiem na seba všetko, čo mám. Nikdy som nemala publikum. To včerajšie síce nejasalo a netlieskalo, ale občas sa popod nos usmievalo a to ja mám asi najradšej.
V tejto chvíli nezostáva iné, len dopísať kapitolu, aby bolo na topánky k tým šatám, čo rady vítajú leto.

Piatok ako vyšitý pre manufaktúrnu činnosť

Dnes jeden krásny príklad efektívnosti fungovania štruktúr Európskej únie.
Je to fakt dobré a ja už mám dostatočne vystúpaný adrenalín, aby som to tu rozbalila. Projekt pre jednu z milióna európskych inštitúcií, v ktorých bežná úradníčka na materskej zarobí toľko, čo ja za rok.
Databáza demografických údajov o populácii, migrácii, cudzincoch a azylantoch v krajinách EÚ. My ako kontaktný bod za Slovensko ju pripravujeme. Znamená to v praxi zohnať údaje o tom, koľko ľudí, z ktorých krajín a za akým účelom sa tu zdržuje. Nepochybne bohumilá činnosť. Že áno. Keď sme to robili prvý rok, tak sme sa naozaj veľmi dobre zabávali s kolegyňami nad vymýšľaním príbehov o tom, ako trávia na Slovensku čas tí traja prišelci z Pobrežia Slonoviny.
Kolegyne otehotneli a sranda bokom. Sedím tu a so zaťatými zubami to robím sama.
Problém je v tom, že tá úradníčka predtým, ako odišla na materskú, vyrobila úplne stopercentne fantastickú databázu, do ktorej veľmi jednoducho vkladáte údaje. Ak chce človek napísať, že z Kokosovýh ostrovov sem naozaj nikto neprišiel, tak sa musí preklikať cez päť úrovní triedenia (demografické dáta, migranti, prisťahovalci, prisťahovalci z Austrálie a Oceánie, prisťahovalci z Kokosových ostrovov) a keď sa tam konečne dostane, víťazoslávne napíše nulu. A musíte tú nulu ešte rozdeliť medzi tých, čo majú trvalý a dočasný pobyt. Štátov som narátala vyše dvesto a som na Českej Republike (č. 6 v zozname).

Človek rozumný si povie...kašľať na to, veď aspoň dobre platia. Platia toľko, koľko sme si pred štyrmi rokmi zažiadali. 30 EUR na deň za štvorčlenný tím. Holanďania si vypýtali 800 EUR. Dvaja. Dostali. Nám bolo blbé vtedy pýtať si viac. Národ holubičí.

Ostáva dodať jeden absolútne kľúčový údaj. Priemerná návštevnosť stránky s touto databázou za minulý rok bola čuduj sa svete - 13 ľudí denne. Predpokladám, že tam sa chodila pozerať tá teta na materskej, či je tam ešte aj niekto iný.
Nie, nie som euroskeptická. Len ma tu do večera asi naozaj porazí.

Zmätok

Často uvažujem nad tým, ako sa javím iným ľuďom. Cudzím ľuďom. Asi je to preto, že aj ja ich vnímam veľmi intenzívne. Cudzej žene na ulici venujem často aj niekoľko minút svojho uvažovania. Niekedy aj hodín. Najčastejšie si ich uvedomujem pri vystupovaní z električky. Ľudí. Pár sekúnd, stotín sekundy očného kontaktu. A už sú moji. Myslím na to, odkiaľ idú a kam, koľko majú priateľov a či ich má niekto rád. Kradnem im súkromie a mávam z toho výčitky svedomia. Snívajú sa mi o nich sny. Potom sa občas stane, že ich stretnem inde, pracovne, súkromne...ale zrazu majú svoju vlastnú identitu a častokrát na hony vzdialenú tomu, čo som im pripísala. Ale to sú len fragmenty zážitkov. Väčšinu ľudí nikdy viac nestretnem.

A opačne..niekedy poznám človeka a uvažujem, nad čím asi uvažuje keď nemusí byť tým, čím je. Napríklad obvodná lekárka. Pracovníčka v sociálnej poisťovni. Poznám jej identitu a hľadám ten pohľad, malý okamih vzájomného spoznávania myšlienok. Rozmýšľam nad čím rozmýšľa. Takto trávim veľa času a v hlave mám vytvorených milión svetov úplne cudzích ľudí. Niekdy ma úplne presahujú a kvapká mi z toho na karbid. Tisíce myšlienok denne. Občas uvažujem, že vyhľadám psychiatra.
Ozaj, ako uvažuje taký psychiater? Určite veľmi systematicky, všetko má pekne usporiadané, myšlienku za myšlienkou a nezaťažuje sa hlúposťami ako ja. Ak má iným pomáhať usporiadať svet, sám ho musí mať priehľadný a jasný.
Včera som si kúpila knižku psychiatra. Žiadna odborná publikácia, edícia próza. Prvá časť sa volá Gran Canaria. Našla som v nej všetko. Úplne všetko. Nebolo to ani systematické, ani usporiadané, a už vôbec nie priehľadné. Nič nedávalo zmysel. A to bol pán doktor na dovolenke. Vety mali v priemere tri slová. Bol v sebe tak stratený ako ja. Tisíckrát viac. Napísal, že vie o ľuďoch už všetko. Nevie. O mne nevie nič. Má rovnaký zmätok v živote. Rovnaké schémy ako ja o cudzích očiach v električke. Veľké príbehy. Možno sú iní psychiatri usporiadanejší. Neviem.
Tento je veľká kapacita. Prednáša. V tejto chvíli mi to akosi nedáva zmysel.
Dnes tá pani v trolejbuse mala podliatinu pod okom...

Osviežovač vzťahu

Skvelé ráno. Jedno z tých najlepších, aké sa dá želať. Taká radosť, že ten, čo pri vás spí, sa ešte tesne pred zobudením usmeje a dá vám všetku energiu potrebnú na celý deň...bude to krásny deň.

O hodinu neskôr:

ja: "Môžeš mi prosím ťa vysvetliť, ako sa nám zasa upchal záchod?"
on: "Neviem ti to vysvetliť"
ja: "Zasa si spláchol ten osviežovač"
on: "Určite nie, veď by som si to všimol"
ja: "Vieš koľko to stojí? Chceli sme ísť spolu na večeru, pôjdeme vieš kam"
on: "Viem"
ja: "Tebe je to jedno?"
on: "A čo mám spraviť?"

O pár hodín neskôr

oni: "A čo ste panička moja robili? " Čím ste to upchali?"
ja: "Neviem, najskôr suseda nad nami niečo spláchla"
oni: "A nespláchol sa vám tam nejaký osvížovač alebo dačo?"
ja: "Nie, na to si dávame už v poslednej dobe pozor, stalo sa to pre dvomi týždňami."
oni: "No, tak to budeme musiet vykrtkovať...počkajte, ideme pre nástroje"
ja: "No keď je to také vážne..."

O pol hodinu

oni: " No panička a víte, co tam máááte?"
ja: "No to netuším, povedzte mi"
oni: "Osvížovač. Zbytočne sme dávali dolu celý záchod a trepali sem na tretie poschodie tie nástroje. Som sa vás pýtal"
ja (za blondínu): "A mňa ten môj ráno presviedčal, že to nemôže byť..."
oni: "Nooo, šak jeho účet za tú opravu presvedčí"
ja: "Hmmm, tak o tom nepochybujem"

O päť minút

ja: "vieš čo tam bolo?"
on: "podľa tvojho tónu v hlase to viem úplne presne"
ja: ....
on: "mrzí ma to".

Sú veci, ktoré sa nedajú vyriešiť ani predmanželskou zmluvou. Našťastie. Ja by som tak strašne chcela zažiť tichú domácnosť. Chodiť ako fúria po byte. Lenže vidieť toho tvora, ako vchádza do bytu s absolútne úzkostným výrazom v tvári, zmäkne aj tvrdšia duša ako ja.
Ja som chytila hysterický záchvat smiechu....a tuším som sa znovu zamilovala, či čo.

Obeť

Na počiatku bol plán vysokohorskej turistiky v Alpách. Že akože svadobná cesta, čo je nápad hodný zamyslenia a odhodenia do koša. Dva týždne pod stanom a každý deň osem hodín do kopca. A ja taká nežná kvetinka.

Prišlo nám to najprv ako hrozne vzrušujúce. Časom sme návrh skutočne odhodili do koša alebo minimálne založili Ad acta. Ale kondičná príprava zostala naprogramovaná. Párkrát sa nám už so Švédom zadarilo ísť makať na sebe a potom sa na seba blbo usmievať plní endorfínov.
Najhoršie je to rozhodnutie prísť po práci domov, zbaliť caky paky a naozaj sa vybrať cvičiť. Včera som tomu, že nejdem, dávala deväť bodov z desiatich. Kráčam si smerom k domu a zrazu obrovský billboard: Pekné zadky - 500 metrov (plus názov fitnesscentra).
Sexisti hnusní. Ja vám dám pekné zadky. Mediálna masáž mozgu. Túto hru s vami nehrám.
Klamem. Do piatich minút som bola doma, zbalená, nachystaná, s úsmevom čakajúca svojho mužíčka. A celý večer som sa pretŕčala, či ho už mám pekný.
Sexisti hnusní. Dostali ma.