Pondelok v Strednej Európe

Boli sme so Švédom včera v divadle. Pôvodne som mala ísť na pivo s niekým úplne iným, ale rozhodla som sa pre svojho chlapa aj kultúru, čo veští veľa dobrého pre náš vzťah aj pre celú kultúrnu obec. Navyše sa mi v poslednej dobe príliš nechce vysedávať kde tu a rozoberať problémy sveta a okolitého vesmíru.
Žiadne obleky, kravaty, žiadne významné gestá. Len nikde nekončiaca bezbrehá zábava. Stredná Európa ťa miluje na mňa civelo z malého plagátika a ja som očakávala také to jemne cynické a stereotypne slovenské o našich komplexoch. Asi to také aj trochu bolo, ale dôležité je vždy nájsť si v tom to svoje a ja som sa výborne zabávala. Neprišo mi to ani také slovenské, ani stereotypné, ani cynické.
Bolo to také, ako keď človek sa prechádza po meste a zrazu zbadá názov filmu pred vchodom do kina, vojde dnu, pozrie, odíde a život ide ďalej. Väčšinou mám po takýchto zážitkoch potrebu všetko rozoberať, prekrúcať a chytať depky z bezdôvodnosti sveta a najmä môjho vlastného života. Včera som mala vo všetkom jasno po odchode z divadla.
Dokonca sa mi snívalo o tom, ako John Bon Jovi nakrúcal film s Catrin Zeta Jones v bazéne a potom rozprával o tom, ako za druhej svetovej vojny bol v Banskej Bystrici ako dieťa a videl padať granáty. Čo robil ten chlapík v mojom sne naozaj netuším a čo robil v Banskej Bystrici pred šesťdesiatimi rokmi ani nejdem riešiť. Priznávam, že to nebolo úplne štandardné, ale dnes mi z toho všetkého ostala mierne povznesená nálada...až tak rozmýšľam, či tá Stredná Európa nesálala do éteru nejaké zakázané látky. Spomínam si však len na vôňu slepačej polievky zo sáčku.... a na to, že som išla hladná spať, lebo ževraj mám blbé sny, keď večer tlačím slaninu.

Kým nás smrť nerozdelí. Samozrejme mňa ženu a Teba muža.

Mám pocit, že vytiahli do boja. Definitívne, svätá vojna proti všetkému nemorálnemu. Dnes podávajú návrh zákona, ktorý im to raz a navždy a definitívne ukáže. Kto to kedy videl po kostole hvízdať a všelijaké hadie zväzky uzatvárať. Už im klepli po prstoch, keď sa rozhodli povýšiť božie...nie, cirkevné zákony nad svetské. V predvolebnej agende majú bociana, ktorý sa aj nejako volá. Povedala by som, že úctyhodné, keby to nebolo celé také nejaké....

Nikto im nemôže uprieť právo presadzovať svoje názory a postoje. Nikto od nich nemôže očakávať, že budú vehementne hlasovať proti zákazu interupcií. Moja liberálna duša piští po tom, aby konali ako chcú. Aby sa riadili svojim presvedčením. Aby ich ženy tie interupcie nepodstupovali a aby robili všetko preto, aby ich nemuseli podstupovať ani iné ženy.
Ale aby zároveň nerozhodovali o tom, čo má byť mojím presvedčením.

Nečakám od nich, že zdvihnú hlasovací prst za registrované partnerstvá homosexuálov. Už pravdu povediac nečakám od nich nič. Ale pritvrdzujú, kamaráti. V Čechách to prešlo...skoro. Ale pozor, už sa to šíri aj sem. Ako vtáčia chrípka. Máme to na hraniciach. Čo ak náhodou niekto predloží návrh a v predvolebnom ošiali to nebodaj parlament schváli? Treba sa poistiť. Treba vyraziť do útoku. Taký pekný, predvolebný zákoník - o večnej láske a kope detí...kto by mal to srdce protestovať? A keď nám to výjde, tak sme za vodou chlapci. Budeme mať krásne manželstvá. Idelálne také, kde muži budú pracovať pre blaho spoločnosti a ženy ich budú doma čakať pekne naondulované a pripravené splniť každú požiadavku. A hlavne kamaráti, nebudú nám tí chorí buzíci narúšať naše božie...nie, cirkevné plány. A ak budú nebodaj chcieť, tak sa ich pokúsime liečiť, alebo pošleme na nich trebárs kľudne aj armádu vojakov s vodnými delami. Represia, páni a dámy.

Mne to totiž znie dosť nebezpečne. Kým iba protestovali proti navrhovaným liberálnym opatreniam, tak som mykla plecami. Nedá sa čudovať. Ale oni vyrážajú vpred. Najprv len tíško uverejňovali články o škodlivosti homosexuality a ženskej práce na chod domácnosti. Teraz už tasia politické zbrane do útoku.

Dnes o strachu

V poslednej dobe okolo seba vidím, počujem, čítam o toľkej bolesti, strachu a zdieľaných pocitoch, že potom len chodím a uvažujem, ako nám to všetkým ktosi dávkuje, jednému viac, inému menej. Ako jed podávaný v malých množstvách na pomalú smrť, alebo naraz, nech je to tu a teraz.
A všetci odolávame inak, bojujeme a podávame sa, kým to nepríde na všetkých. Dorovna. V smrti sme si rovní...aj keď iba v tej vlastnej. Lenže na tom akoby vôbec nezáleží. Nezraňuje nás naša vlastná, ale smrť ľudí okolo nás. A nemyslím len na biologickú smrť.
Párkrát som si v živote uvedomila, že strach o iných ma desí a ubíja viac, ako môj vlastný. Že niekde v hĺbke duše viem, že ak sa stane niečo mne, tak to vybojujem, zmáknem. Že si sakra nejako poradím.
Ale keď vidím pri sebe človeka, ktorý má strach a neexistuje jediný rozumný argument na to, aby bol vyvrátiteľný...už nikomu nehovorím, aké to bude. Každý sa so svojim utrpením musí vyrovnať v podstate sám. Môže mať okolo seba tisíc ľudí, ktorí mu pomáhajú (a je to veľmi, veľmi dôležité), môže to byť dokonca jeden, jediný človek...ale večer, keď sa zhasne a nedá sa spať, tie strachy prichádzajú..a ráno, tá prvá myšlienka po spánku, to poznanie reality.
Mám strach zo strachov iných ľudí. Lebo ma nútia hovoriť a pritom mlčať.

Cap záhradníkom

Neuč vtáka lietať a naopak - nenúť hokejistu písať. Ja tých chlapov fakt "žerem", úprimne...ale sú veci, ktoré by robiť možno nemali. Alebo mali?
Zedníkov denníček mi spôsobil naozaj radosť. Nedalo sa nepodeliť.

Čo ja dva týždne môžem :-)

V posledných rokoch mám mimoriadne rada dva týždne v roku. Teda mám rada rôzne týždne, ale tieto myslené sa viažu vždy na obdobie, keď sa hrá hokej. Tento rok to bude až dvakrát, takže sa teším ešte viac.
Mám rada dni, keď sa prichádza do roboty a všetci sa prekrikujú "Ty kokso, to bola iná pecka, ten im to dával..." a trvá to do pracovnej konsolidácie aspoň hodinu. Kričia muži, ženy, riaditelia aj upratovačky. Analytičky aj technickí pracovníci. K večeru sa už objednávajú pivá, prípadne rezervujú krčmy, boli roky, keď sme všetci hromadne posadali pred plátno k dataprojektoru, na ktorom sa obvykle premietajú makropolitické alebo mikrospoločenské analýzy. A môže trebárs aj padnúť vláda a je to fuk. Dataprojektor je obsadený a hotovo.
Nikdy nezabudnem, ako počas majstrovstiev sveta v Petrohrade dve babičky v električke namiesto nadávok na dvadsaťkorunáčky šveholili o tom, aký je Lašák sexi. Mali prisámbohu vyše sedemdesiat.
Včera to začalo nadmieru dobre. Švéd sa pol hodinu rehotal na mojom novobjavenom citoslovci žúúm, akože svišťanie puku do brány, keď som mu napodobňovala, ako to tam Demitra vpálil (sa hovorí, že ženy nevedia napodobňovať zvuky...skúste tú svoju požiadať, aby napodobnila streľbu z malokalibrovky, o zábavu máte postarané).

Takže ja sa momentálne veľmi teším. A tento rok som sa rozhodla spisovať výroky komentátorov. Prvý už mám..."a hráč sa vo chvíli premenil na kružidlo".

PS: Nadpis je inverznou odpoveďou na otázku jej bývalého

Panské huncútstvo

Veľmi som sa vytešovala v poslednej dobe...tak sa mi akosi zdalo, že slovenskému konzervativizmu trúbia na ústup. Že sa otvorene hovorí o veciach, čo boli tabu a tolerancia stúpa. Že gay nie je buzerant a lesba chlap s kozami. Že majú ľudia pocit, že používanie kondómov v Afrike proti šíreniu HIV nie je zásadným porušovaním biblických prikázní.

Dokonca som si myslela, že ak sa žena pre niečo rozhodne, tak je rešpektovaná jej slobodná vôľa. Že ak chce mať deti, tak super a ak nie, tak tiež. Ak sa chce vydať mladá, tak nemusí byť zákonite tehotná a ak chce pracovať dlho, dlho...tak je to len jej vec.

Nedávno som sa rozhodla, že si v manželstve okrem pribratia Švédovho prizviska ponechám aj svoje vlastné, roky používané. Jednak je celá moja práca viazaná na moje meno, jednak som s ním celkom úspešne identifikovaná a jednak sa mi páči. Navyše moje nové iniciály budú EKG, čo mi príde navyše ešte aj vtipné, takže super. Švédovi sa nápad páčil, odklepnuté, dohodnuté.

Nedávno mi však volala J., že sa jej chlap urazil, keď mu navrhla to isté. Minimálne ma to trochu prekvapilo, tak som začala sondovať vo svojom okolí. A vtedy to začalo. Nestretla som sa s jednou, jedinou pozitívnou reakciou. Že som divná a neviem, čo si mám od dobroty vymyslieť. Že je to také feministické. Že je to nepraktické. Že keď sa chcem vydávať, mám sa prispôsobiť. Že načo je to vlastne dobré. Že čo moje deti. Že sa hrám na mediálnu osobnosť.
Včera ráno mi Švéd naznačil, že aj jeho rodičom to mám povedať veľmi opatrne. Že tým rozhodne nebudú nadšení a že sa mám vlastne pripraviť na veľkú kritiku zo strany celej rodiny.

Ale že si mám stáť za vlastným rozhodnutím a ignorovať tieto invektívy. Nie je to ľahké.
Paradoxne sa však moje rozhodnutie ešte upevnilo.

Kto je obeť?

Dnes ráno som v rádiu začula, že v Spojených štátoch čelí trestnému stíhaniu za sexuálne obťažovanie šesťročný chlapec, ktorý údajne obchytkával svoju spolužiačku v škole. Moje prvotné absolútne pobúrenie vyústilo do celoranného uvažovania nad tým, či nie je niečo zhnité v kráľovstve Dánskom.

Jedna z vecí, ktorá mi naozaj vadí je vulgárny sexizmus. Snáď ako každá žena som sa aj ja viackrát stretla s vetou typu: "Choď za ním ty...ak dobre zavrtíš zadkom, tak to máme v suchu". Nehovoriac o tom, čo si často musela vypočuť kolegyňa, ktorá bola "lepšie obdarená" ako priemerná žena.
Na druhej strane žijem na Slovensku a keďže som tu celý život socializovaná, moja miera tolerancie k sexuálnemu harašeniu je v podstate dosť vysoká. Pokiaľ nepresahuje únosnú mieru, tak mi pripadá celkom vtipné a nalejme si čistého vína, lichôtky lichotia a flirtovanie tiež.

Ale späť k tomu úbohému dieťaťu. Veľmi dobre si pamätám svoju cestu k vlastnému sexuálnemu objavovaniu. Mám pocit, že ak by malo byť trestne stíhané každé dieťa, ktoré sa vo veku šiestich rokov dopustí takého ohavého činu ako ten malý Američan, tak všetci sedíme v base. V prípade mojich osobných spomienok by niektorým hrozilo doživotie. Samozrejme nepredpokladám, že by jemu hrozilo niečo podobné. Najskôr jemu a jeho rodičom súd (či kto) naparí povinnosť dvakrát do týždňa navštevovať mravoučné kázania o tom, akého nemorálneho činu sa dopustil. Nie som psychologička, aby som dokázala fundovane posúdiť možnú mieru vplyvu na vývoj tohoto dieťaťa, ale sedliacky rozum jednoznačne hovorí, že to nemusí úplne dobre dopadnúť. Advokát diaboli by namietal, že vážne mohla utrpieť dievčinka, ktorá sa stala obeťou toho malého zvrhlíka. Opäť, všetci sme nejako vyrastali a nemám pocit, že z nás vyrástli sexuálni devianti.

Pred rokom mi na letisku vo Washingtone oznámili, že moja letenka bola vyžrebovaná počítačom a vyhrala som detailné preskúmanie batožiny a nielen tej. To, že pred zrakom stoviek ľudí sa mladý muž s rukvicami na rukách prehrabával v mojom spodnom prádle mi nepripadalo zrovna morálne. O hodinu neskôr stojac rozkročená pred dlhým radom stresovaných ľudí s ženskou rukou v mojej podprsenke som sa cítila jemne povedané nedôstojne.

Mám pocit, že tu stoja oproti sebe dve veci. Morálka v spoločnosti a morálka spoločnosti. Ak sa jednotlivec správa nemorálne, má byť za to potrestaný. Ale ak sa v spoločnosti vyvíja tlak na verejné odsúdenie malého chlapca za to, že hľadal svoje sexuálne ja, tak nie je chyba v ňom. Preto mám pocit, akoby začalo byť niečo zhnité v Kráľovstve Dánskom. V krajine, ktorá ako prvá otvorila verejnú diskusiu o dodržiavaní ľudských práv.