Inventúra

Kedysi, keď som mala oči najväčšie a nos najmenší, občas som robila somariny. Niežeby teraz už nie...len vtedy mali tí dvaja starší s podobnou DNA zodpovednosť a neustálu potrebu poúčať. Otec na mňa vždy v takej situácii zrúkol "Sa ti mozog čistí?" a ja s nízkym počtom mozgových závitov som netušila, čo tým chce básnik povedať.
Po týchto dňoch to chápam dokonale. Asi to bude tými Vianocami, keď sa dokonalým spôsobom naštartovala pohoda. Asi to bude koncom roka. Asi to bude zmenenou prácou. Celkom určite to súvisí s údeným po polnoci a siedmymi kilami zemiakového šalátu tesne predtým.
Každopádne, mávam šialené sny. Žiadna romantika na vŕzgajúcom snehu alebo za oknom v tichu. Môj mozog sa rozhodol pre Vianočné upratovanie. Totálne, chaotické a nekompromisné. Spájajú sa mi veci tak nespojiteľné, že sa ráno budím ako zmoknuté kura. Celý rok mi beží pred očami, ale v absolútne náhodnom poradí.
Ten predvčerajší sen by mohol byť vnímaný ako úplne symbolický, keby nebol taký negustiózny. V symboloch sa mi javilo vždy niečo tajomné. Toto nebol ten prípad. Môj budúci kolega nám všetkým navaril akýsi "čistiaci" čaj, po ktorom sme mali dôjsť k absolútnej katarzii. Čo vychádzalo po ňom zo mňa, radšej nebudem špecifikovať. Očistila som sa dokonale.
Takto postupujem noc čo noc a nestačím sa čudovať, čo sa mi všetko v tých závitoch uložilo.
Dnes v noci ma môj chlap vytrhol zo spárov Vesmírnych ľudí. Bojoval udatne a statočne. Môj hrdina.

Dnes jeme najneskôr o šiestej.

Kocky sú hodené

Ako veľmi sa vieme občas pohádať. Ako nezmyselne dokážem chrstnúť do ňho síru...zloba. Ako nesmierne mi na ňom záleží, že neviem prestať sa báť...že to bude inak. Ako sa nemusíme dlho udobrovať a presviedčať nekonečne o láske. Je implicitná, je v nás a to, čo bolo pred chvíľou je ako v minulom živote. A to, čo bude o týždeň je tak veľmi nepodstatné. Meníme sa každým dňom, naše životy sa menia a pritom sme už roky úplne rovnakí, spolu. Aj keď bez seba. Niekedy bez tiel, niekedy bez dlhých nočných rozhovorov. Kedysi som mu písala, že sa chcem schovať do jeho veľkej dlane. Pokojne by som sa tam zmestila ako Palculienka. Dnes mi to príde banálne, lebo som tam schovaná, neexponovaná, neznáma. Už tak dlho.
Ono už ani nevadí, že občas nemáme o čom, alebo že si hovoríme veci, čo iným prídu nezmyselné. Zakódované slová lásky v pseudovtipných frázach. Že niekedy stačí pohľad.
A bola som tento víkend zlá. "Povedz číslo od jedna do desať". "Štyri:" To som si mohla myslieť, len takto málo ma máš rád? Typické ženské hlúpe hry, čo sama neznášam. "Za dnes si viac nezaslúžiš. Zajtra môžeš mať pokojne desať".
Pokojne môžem vytiahnuť z osudia akékoľvek iné číslo. Je to jedno. Dnes dva, zajtra osem...kým sa pohybujeme v nejakom rozpätí...kým to nie je nula na jednej zo strán. Dovtedy budem dobrá alebo zlá. A on tiež. Najobľúbenejšia hra.

Len či sa to pod stromček zmestí

Môj starý, dobrý otec. V poslednej dobe už viac starý, ako dobrý...ale otec našťastie zostáva. Starosti mi robí svojou večnou inakosťou starca. Keď som bola naposledy u ňho (teda lepšie povedané u jeho psa, už je zrejmé, kto v tom dome nosí "nohvice"), zašívala som perinu. Ešte nikdy v živote som nezašívala perinu, nikdy predtým sme nemali psa. Dávno som nebola v jeho izbe, ktorá sa rokmi samoty zmenila na neskutočný sklad spomienok, minulosti a žiadnej budúcnosti. Letmo pohádzané rôzne "elektromerače", papiere, gombíky, vysávač, fotka mamy v čiernom ráme a otca vo vojenskej uniforme. Fešáčisko to bol.
Chcela som nájsť tip na darček. Čo takémuto človeku k šťastiu chýba...keď už nič od života nečaká a žije svojou vlastnou, často neradostnou minulosťou... V skrini som našla úhľadne odložené vianočné darčeky za niekoľko minulých rokov. Pyžamo s visačkou a odlepenou cenovkou. Rukavice, šál a čiapka ešte nerozbalené. Až ma zamrazilo. Nie je mi ľúto minutých peňazí, nie je mi ľúto ani tých vecí. Hľadám motív a nenachádzam ho nikde. V tvári má stále taký polosmutný výraz, aj keď sa smeje.
Premýšľam, čo s týmito Vianocami. On mi darčeky nekupuje. Nič mi na Vianoce nedáva, ani peniaze, aby sa zbavil výčitiek svedomia. To mi až tak nevadí.
Len hľadám spôsob, ako mu urobiť radosť, ktorej sa on sám dobrovoľne vzdal. Skúsila som už snáď všetko. Teraz má zo všetkých ľudí na svete najradšej psa. Ten mu neodvráva a nenúti ho nosiť vyžehlené košele. Dokonca zjedol aj tú jaternicovo - jablkovú polievku (neklamem), ktorú v sobotu otec uvaril.
Odcudzil sa mi preto, lebo vo mne vidí tú, ktorú najviac na svete miloval. Až príliš často mi hovorí, že som úplne ako mama. Ale nie som ona a nemôžem s ním stráviť pokojnú starobu.
Asi mi to nevie odpustiť. Asi veľmi chce, ale jednoducho to nedokáže.
Tento rok mu nič nekúpim. Skúsim mu toto všetko povedať. Aj to, že je jediný rodič, čo mi zostal a že ho potrebujem. Že by som ešte strašne rada bola niekedy jeho dievčatko, Dorotka, alebo Vierka - ako mi vždy hovoril.

Nemá rád, keď používam slovo "strašne".

Začarovaný kruh

Mám taký správny, tichý večer. V samote, ktorá dnes vôbec nedesí. Samota, o ktorej viete, že nie je vynútená. Samota naplnená tisíckou túžob a...je to večer úžasného pokoja. Už som tento pocit nemala tak dlho. Väčšinou sa borím toľkými neistotami, strachmi a očakávaním problémov...
Keď nemá problém, tak si ho vyrobí. Vždy sa treba trošku báť. Pre istotu.
To som si kedysi dávno vypracovala permanentný pocit, že ak je všetko v poriadku, tak sa stala niekde chyba. Chyba v programe. Zadefinovala som si svoj život ako neutíchajúci kolobeh veľkých starostí pretkávaných tými malými.
Objektívne šťastia a úspechy boli len výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo. Všetko to začalo v čase, keď som bola úplne dole. Tam, kam už dnes ani nedovidím, tak je to hlboko. Mala som pocit, že keď si zadefinujem život ako reťaz problémov, nič ma negatívne neprekvapí. Všetko už bude len lepšie. Fungovalo to.
Lenže, čo sa deje dnes večer? Kde sú moje verné priateľky - obavy? A pritom sa ide toľko vecí zmeniť, celý môj život sa asi uberie úplne iným smerom a ja tu sedím a usmievam sa ako šialená Viktorka.

Čo je to za človeka, ktorý namiesto toho, aby čumel z okna a tešil sa z vlastného pokoja, uvažuje nad tým, či by sa nemal radšej báť?

Teroristka

Dnes sa mi podarilo dokonale sa rozzúriť. Možno je to tým, že v tejto inštitúcii budem pracovať uz len pár dní a možno preto, že sa končí rok a mám všetkého plné zuby. Tak mi vystúpal adrenalín, že potrebujem ventil.
V minulosti sa veľmi často stávalo, že sa na mňa obracali rôzni novinári, študenti, doktorandi, výskumníci z domova aj zo zahraničia s rôznymi prosbami. Pol roka som raz strávila na telefóne s francúzskou novinárkou, ktorá mala pocit, že kedykoľvek je vhodný čas na položenie idiotskej otázky. Po polroku prišla, nakrútila so mnou dokument (dve - tri hodinky iba), podala mi ruku a zmizla z môjho života. Tretí sektor.
Vždy som sa snažila byť na takýchto ľudí milá a pomôcť im, keď som mohla. Často to zaberalo dosť času, ale ja som tiež študovala a príliš veľa ľudí ma posielalo do kelu....

Najprv mi zavolal jej frajer, že ona píše bakalársku prácu a že potrebuje jednu našu publikáciu. A ja, že už ju nemáme a že jej ju pošlem mailom. Super.
Mail sa mi vratil, že má preplnenú schránku.

Druhý mail. "Rada by som Vám poslala tú publikáciu, ale máte preplnenú schránku. Keď si vymažete nepotrebné maily, dajte vedieť."
Tretí: "Vy ju nechcete elektronicky? Ale my tú knihu naozaj už nemáme v tlačenej podobe, ale elektronická podoba je identická s tlačenou".
Štvrtý: "Nejde Vám to otvoriť?Mám vám to dať na diskete? A tak to už otvoríte? Aha, je to zozipované a mám to odzipovať, hej? ". Lenže potom to bude príliš veľké, na disketu sa to nezmestí.
Piaty: "Zajtra si pre to prídete? Ale ja tu zajtra nebudem"

Záver: Tento E:mail nebol doručený, recipient má preplnenú schránku.
Tri dni naťahovania sa s ňou stačí. Vzdávam to.

Ako v Petrohrade

Tak som dnes akási stratená. Ako v niektorých rozprávkach, keď sa ktosi úplne zmenší a vystrašenými očami hľadí okolo seba.
Väčšinou som stratená sama v sebe a všetci okolo sa smejú a ja mám pocit, že mi nikto nerozumie, keď mi vraví, že sa mám smiať aj ja.
Lenže dnes je to akosi opačne. Silno cítim okolo seba smútok iných ľudí...tých, čo stretávam z očí do očí, aj tých, ktorým som do očí nikdy nevidela. Rôznych blízkych ľudí.
A vôbec im nechcem hovoriť, nech sa smejú. Nebudem vravieť, že je dobre a o nič nejde.
Jeden z najdôležitejších pocitov, ktoré poznám, je možnosť precítiť naplno smútok. Nechať ho vojsť a pobudnúť. Je jedno, odkiaľ ten smútok prišiel a kam ma chce dostať. Naučila som sa s ním existovať bok po boku, aj keď on je vtedy veľký a ja taká malá. Mám rada svoje smútky, lebo sa stali súčasťou môjho sveta. A oni majú radi mňa, lebo ma často s láskou opúšťajú.

Ale neviem si poradiť so smútkami iných...viem ich pochopiť. Viem, čo by som robila, ak by boli moje. Ale neviem s nimi bojovať. A tak sa len ticho snažím na tých ľudí myslieť a dúfam, že aj ich s láskou opustia. Tie Smútky.
Dnes mám pocit, ako by som sedela na lavičke v Dostojevského knihe a prešli okolo mňa Raskoľnikov so Soňou. Neviem, čo sa deje.

Splnený sen

Pred niekoľkými rokmi sme sedeli spolu na terase malej chatky pri jazere, popíjali červené víno, počúvali obľúbené hudobné veci a snívali. Tam sme sa dozvedeli o smrti Jara Filipa náhodou, keď sme jediný raz zapli rádio. Voda ostala pustená, dívali sme sa na seba bez jediného slovíčka a slzy nám tiekli ako pri povodni. Vtedy sme stratili tajného spojenca.

Veľmi často na tieto chvíle myslím, lebo mi strašne pomáhali v ťažkých chvíľach a robili radosť v tých pekných. Obidve sme tak zúfalo túžili po láske, rozprávali sa o svojich snoch a sľubovali si spoločné štrikovanie na starobu. Myslím, že ani jedna z nás nevie štrikovať a ani vedieť nebude, ale na tom vôbec nezáleží. Vedeli sme, čo chceme...len sme nemali ani potuchy o tom, ako to dosiahnuť.

A potom sa nám cesty trochu rozdelili a bolo to dosť bolestné a niekedy aj nepríjemné, tá cesta späť. Už som si aj trochu myslela, že žiadne spoločné "štrikovanie" (nech je za tým čokoľvek) už nikdy nebude.

Ja som tú vytúženú lásku našla asi trochu skôr a bola úplne iná, ako som si predstavovala. Tisíckrát lepšia...také, ako keď nájdete svoje ja len s poloryšavými vlasmi a deväťdesiatimi kilami čistej hmoty. Také, čo ma tisickrát denne vytočí do nepríčetnosti, keď si nepamätá, o čom sme sa bavili pred dvoma hodinami.

A ona, Lucya, hľadala dlhšie. Oveľa, oveľa dlhšie. A zdá sa, že našla. Raz v živote som ho videla...volá sa rovnako, ako ten môj Švéd, len nemá poloryšavé vlasy. Bolo to na koncerte Morcheeby a ja som akosi tušila, že toto sympatické čudo by mohlo tvoriť jej ja. Mesiac sa s mesiacom zišiel, bolo to dlhé hľadanie. Niekedy sa to oplatí vydržať...aj keď sa obe začíname blížiť k obdobiu, kedy biologické hodiny začínajú tikať a moje občas drnčia ako budík o šiestej ráno.

A preto som dnes trochu patetická. Trochu melancholicky šťastná. Lebo sme obe na jednej lodi a ja cítim motýle v bruchu, ako pred rokmi, keď sa to stalo mne.
Moja najlepšia kamarátka našla lásku. A ja viem, že už bude teraz dobre. A normálne mi tečie po tvári slza, ako keď zomrel Jaro Filip. Len s opačným emocionálnym nábojom.
Na prvý pohľad sa zdá, že vlastne o nič nejde. Lenže to je omyl. Tu ide úplne o všetko...

Endorfíny za tristo

"Ty ma asi zabiješ...zasa som si niečo kúpila", prichádzam dnes s malou dušičkou domov. Ešte včera sme spoločne vyhlásili finančný bankrot a zaviedli vážny úsporný režim.
"Čo by som ťa zabíjal, ukáž...TO BUDEŠ NOSIŤ???".
Zásadne najradšej nakupujem sama a zásadne neplánovane. Nie som ten správny typ, čo elegantne vkráča do skúšobnej kabínky s dvesto kvázi - modelmi a potom jačí na predavačku, nech donesie väčšie číslo. A navyše sa ešte zdeprimujem, lebo zrkadlá v kabínkach majú obyčajne zoštíhľujúci efekt pre brutálnu manipuláciu kúpychtivých zákazníčok. V mojom prípade to znamená traumu na celý večer. Môj otec tvrdí, že sa nikdy nemám ukázať nikomu bokom, lebo mu zmiznem z obrazu. Je to genetické, vysvetľujem donekonečna...a zbytočne.

No, takže nakupujem nerada a keď sa mi náhodou zadarí, tak sa teším ako malé decko. Dnes behám po izbe omotaná dlhočizným šálom (netreba skúšať) a usmievam sa napriek finančnému bankrotu. Alebo vďaka nemu.

"Vieš čo by som chcel najviac? Dať ti raz v budúcnosti do ruky kreditku, nech si kúpiš čokoľvek sa ti zachce. Vyzeráš strašne rozkošnícky, keď sa takto tešíš."

No určite. A potom budem musieť elegantne vkráčať do kabínky s dvesto modelmi a tráviť tam tri hodiny pred tým strašným zrkadlom.
Mile rada zostanem omotaná dlhočizným šálom celý večer. Vyzerám pritom rozkošnícky :-)

Rozchod

Žena prichádza na zastávku. Má sklonenú hlavu.
Za ňou muž, takmer beží a kričí už z diaľky. Slová sú nepublikovateľné, čakám, kedy ju udrie. Hovorí, že všetci Slováci sú k....i, pozerá na mňa. "Aj ja"? Všetci!. Ešte sa mi podarí naposledy vymámiť zo seba niečo ako úsmev.
Stojím od nich hádam meter, počujem každé slovo.
"Už by som chcela, aby si navždy zmizol z môjho života. Až vtedy budem spokojná. Keď už nebudeš.". Otáča sa mu chrbtom. Aj mne.
Tentokrát klopí zrak muž. Odchádza, zapaľuje si cigaretu. Dívam sa na ňho, ako zastavuje a vracia sa späť.
"Nič od teba nechcem, vôbec nič. Iba aby si dobre vychovala nášho psa". A už je fuč. Definitívne.
Žena plače, zrak klopím do tretice ja a odchádzam. Už nie som súčasť ich príbehu.

Nikdy som nebola.

Pre toho, kto bol celý rok dobrý

Na svätého Mikuláša, neučí sa, neskúša sa....no a sme v kýbli. By som chcela vidieť šéfa, ktorý by na toto skočil. Robota musí byť urobená, aj keby traktory padali ako v nemenovanej reklame.
By som ani netušila, že takýto vzácny sviatok pomoci chudobným sa dnes odohráva, keby včera večer neprišiel môj chlap z práce a nepripomenul mi...a ja doma v horúčkach zabalená v dekách, s červeným nosom a hlasom o päť stupňov hrubším (čo už je dosť fatálne vzhľadom na moje basové hlasové rozloženie)som zdvihla pohľad a zaúpela. Nič pre ňho nemám, peňaženka prázdna a žiadna zvyšná energia na dodatočné nákupy.
Ako dieťa som absenciu finančných prostriedkov riešila tým, že som z Kamaráta vytrhla plagát Patricka "Švajza"-ako sme ho vtedy volali a dala ho mame do čižmy. Milovala ako všetci Hriešny tanec. Otca som vybavila ešte rýchlejšie. Vybrala som z chladničky pivo a šup s ním do otcovej topánky. Mama sa tradične dojatím rozplakala a otec sa urazil. Že z neho robím opilca. A navyše to pivo po celej noci v kožušine rozhodne nebolo "jako ze sedmýho schodu".
Včera som musela teda zaloviť v starých dobrých praktikách. Jedna možnosť bola vytrhnúť z Cosmopolitanu z Belfastu ten fantastický zadok, čo si všimol hneď, keď som prišla domov a vybalila "švestky". Zvolila som romantickejšiu formu a napísala krátky list bez pointy, ktorému rozumejú vždy len tí dvaja. Ráno si akosi dlho obúval topánky a akosi dlho sa so mnou lúčil. Boli aj vážne vyznania lásky. Matne si pamätám, ešte som spala.
Ale bolo to krásne ráno. Jako ze sedmýho schodu.

V krajine bez slnka

Tak a máme to opäť raz za sebou. Ako keď človek mihne očami a urobí sa taký malý vietor okolo. Malá epizóda v živote človeka, bez vážnejších dôsledkov. A hlavne som rada, že som už doma. Je to neuveriteľne dôležitý pocit mať sa kam vrátiť a vedieť, že niekto čaká. Ten týždeň som strávila okrem iného v spoločnosti Solženicynovej Rakoviny a bola to výborná spoločnosť.
Na pozadí sa odohrávali príbehy ľudí spred päťdesiatich rokov, ktorí zomierali a nemohli sa nikam vrátiť. V spoločnosti bez duše strácali ľudia svoje telá. Sprievodca po duši človeka, môj sprievodca v osamelosti medzi množstvom cudzích ľudí.
Aj to ma nútilo o všetkom veľa rozmýšľať. A tri úvahy sa opäť raz vynorili ako tri zlaté vlasy deda vševeda.

Lietanie
Vždy znova ma fascinuje pocit, že pri nastupovaní do lietadla sa človek úplne a bezvýhradne odovzdáva do rúk niekoho, koho nikdy nevidel, nikdy neuvidí a pozná iba jeho hlas. Naučili sme sa bezvýhradne dôverovať stovkám ľudí, z ktorých jeden konkrétny ( s menom, rodinou a vlastnou históriou) nás vynesie do niekoľko kilomerovej výšky, kde sa nedá dýchať a teploty neumožňujú prežiť. Vždy uvažujem, či sa pilot dobre vyspal, či sa nepohádal so ženou a či ma bezpečne dostane dolu. Pri nastupovaní som ho aj letmo vzhliadla. Chvíľami som potom váhala, či som v dobrých rukách. Nakoniec nás ten chlap dolu dostal.

Cudzinci
Tento týždeň som prežila v spoločnosti ľudí z 19 krajín. Teda z dvadsiatich, ak rátame aj toho Solženicyna. Myslím, že som veľa pochopila. O iných, aj o sebe. Téma bola diverzita a inklúzia a testovala som ju na sebe. Tisíc predsudkov.
Iračan z Bagdadu bol presvedčený, že Európan musí byť katolík alebo protestant. Ak nie je, potom musí byť už iba komunista. Nevedel, že sa už rozpadol Sovietsky zväz. Dávno. Blonďavej Petry sa nepýtal, či s ním pôjde na izbu. Len jej to oznámil. A bol v šoku, že nešla. Povedal, že v Európe je život, v Iraku smrť. Pohľad som zapikovala do zeme. V sekunde.
Pri návšteve základnej školy sa Jamajčanka čudovala, že nevidí dovnútra. A keď sa dozvedela, že deti išli plávať, tak skríkla: "Veď je vonku zima!". A o chvíľu: "Plávajú vnútri????? O môj bože". Bola úžasná, stále sa usmievala a drkotala zubami. A to bolo v Belfaste tak, ako u nás na jar.
Nigérijčan nedokázal spočítať svojich súrodencov a jazyky, ktorými hovoril. Prvé číslo sa pohybovalo okolo dvadsiatky a druhé okolo jedenástky. Klobúk dolu.
Tisíc mikropríbehov.

Severné Írsko
Je fascinujúca krajina. Ľudia tam rozprávajú jazykom, ktorému ani angličania nerozumejú. Považujem za biologicky nemožné, aby niekto hovoril tak rýchlo. Nepočuť to na vlastné uši, nikdy neuverím. Žijú svojim katolícko - protestantským konfliktom, ktorý nemá s náboženstvom nič spoločné. Je to v nich hlboko uložené a je to cítiť na každom kroku. V meste dlhý múr a nenávisť. Bojujú s tým sami dlho, bojujú sami so sebou.
Majú jedno šťastie, začínajú sa im tam sťahovať Ázijci, Poliaci a rôzni "Iní". Začínajú chápať, že ich striktné delenie je absurdné. Veľa o tom hovoria...za okrúhlym stolom.
V krčme sedia mladí frustrovaní chalani a po štvrtom pive vykrikujú rasistické poznámky. Srší z nich agresivita. Chvíľu ešte potrvá, kým sa diverzita dostane zo štvorhviezdičkového hotela do krčmy.

Na záver už len maličká vec. V Belfaste majú indické centrum v kresťanskom kostole. Obrovská kamenná budova a vnútri ružoví sloni a zlaté sošky bohov. Mali sme sa pred vstupom vyzuť. Ja som myslela na našich pánov farárov a im príbuzných katolíckych politikov. Asi by dostali infarkt, keby to videli. Ja som bola pozitívne šokovaná. Zdá sa, že sa to naozaj dá. Aj bez molotovových koktejlov.