Želanie mať želania

Zas ma to chytá. Tá moja tragická bezmocnosť. Neviem, čo sa deje, ale neviem zastaviť tisíc myšlienok. Možnože aj trochu viac. Už ich ani nerátam. Ráno som videla kominára. Snáď po sto rokoch. A náhle som nevedela, čo si mám v rýchlosti zaželať. Všetko aj nič. Všetko mám a zároveň...ja neviem. Nevadí, aj tak som nemala na sebe gombík. Kominárov je závratne málo, menej ako kedysi a gombíkov na oblečení tiež. Kedysi som ani nevedela, ktorý zo svojich gombíkov bude navhodnejší kandidát a ktoré zo svojich želaní je to, po ktorom túžim najviac. Dnes som nemala ani jedno. To je presne ten stav, ktorý zo všetkého najviac neznášam. Že niečo nie je v poriadku. Že uhýbam pohľadom ľudí a dotykom. A ja tak veľmi potrebujem dotyky.
Odrazu viem, čo som si mohla želať. Aby to takto nebolo. Aby som vedela v každej chvíli nájsť v sebe odpoveď. Možno by stačilo aspoň otázku. Aby som vedela pomenovať slovami, to, čo sa bojím si priznať. Ale ako to všetko stihnúť, kým kominár zájde za roh?
To sú tie chvíle, keď cítim samotu uprostred ľudí. Utekám od nich a to bolí ešte viac. A keď je dobre, tak sama sebe nerozumiem. Lenže vtedy sa nezamýšľam, len sa neuveriteľne teším.
A potom ďalšie ráno a náhodným výberom zas prichádza ten deň. Ešte to chvíľu potrvá, bude ma bolieť žalúdok a nebudem sa chcieť smiať. Ak človek nedostane aspoň jedno pohladenie denne, údajne mu zakrnie miecha. Hovoril jeden psychiater. Tuším je čas sa vrátiť.

Kto má na výber?

Stále mi behá po rozume jeden príbeh. Ešte stále z môjho výletu do detstva. Neviem prestať nad tým rozmýšľať, aj keď sa ma to vôbec nijako netýka. Pri prechádzke po dedine som zbadala úsmev ženy, ktorá sedela v okne a kývala na mňa. Iveta, Marošova mama. Mala som pocit, že sa strašne teší. Samozrejme si ma pamätala ešte z detstva, tak sme prehodili zopár radostných, aj keď trochu formálnych fráz. Že sa Maťo oženil a Janka s Ivetkou už majú malé deti. A že má fotky zo svadby. "Ukážte", kričím na ňu. Zalezie do domu a o minútu stojí predomnou aj s fotkami. Celá šťastná rodina, v neuveriteľne gýčovom rámiku svadobnej fotky. Otec na vozíčku. Že sa o ňho stará už päť rokov a vymieňa mu plienky. Že prestal úplne chodiť a rozprávať a ona jediná mu rozumie. Že nemôže nikam odísť, aby sa mu niečo nestalo.
A potom to prišlo. Že ju celý život týral, že mlátil ju aj deti do bezvedomia. Že utekala z domu, aj keď nemala moc kam - v noci. Že jej mama pravdepodobne zomrela preto, lebo spadla z okna, keď pred ním utekala. A teraz sa o ňho Iveta stará. Je ešte stále mladá, roky utekajú. Zo života nič nemala, deti vyrástli.
A ja neviem, či ju mám ľutovať, obdivovať alebo zatracovať. Rozmýšľam, aké má možnosti. Vôbec žiadne. Nikdy by si neodpustila, že ho nechala len tak. A vlastne, ako len tak? Vyhodiť na ulicu? Je Rómka, nemá v dedine žiadnu rodinu a nikto jej nepomôže. Vymieňať plienky mužovi, ktorý ju a ich deti celý život mlátil. Rozprávala to človeku, žene, ktorú naposledy videla, keď bola ešte dievčatko. A ja som tam stála ako malé dieťa bez slova, s pohľadom upretým do zeme.
Celý rozhovor trval desať minút. Desať minút z môjho života a celá jej bolesť. Naozaj si už nemyslím, že človek má vždy na výber.

Blízke stretnutia tretieho druhu

Včera som sa vrátila z cesty do detstva. Asi som sa dávnejšie chcela trošku toho detstva zbaviť a tak som sa moc nevracala, ale ono si ma našlo samo. Po dlhých rokoch sme sa vybrali s mojim chlapom na úplný východ a ešte aj sever tejto krajiny, kde ľudia hovoria takmer úplne iným jazykom, ktorému rozumejú len tí, ktorí tam žijú alebo prežili každé prázdniny v detstve. A ešte aj ich lásky. Rozumejú, lebo musia. Lebo chcú počúvať a pochopiť. Tak sme sa vrátili, počúvali a veľa pochopili.
Stretnutie s celou veľkou, rozvetvenou a neustále sa rozrastajúcou rodinou, ktorá nemá koniec, lebo aj ten posledý v rodine má ešte nejakú rodinu. Každá minúta by stála za opis, ale niektoré chvíle boli pre mňa viac. Preto sa pre mňa odohrali tri dôležité príbehy. A keďže sú pre mňa najdôležitejší ľudia, tak o nich.


Maroš
Vo Výrave bývala odjakživa jedna rómska rodina. Teda cigánska, pravdaže. Hovorilo sa, že sú to sluší cigáni, tak ich v dedine aj odzdravili. Ale boli to predsalen cigáni, takže nám babka zakázala sa s nimi hrávať. Nadarmo. Boli fajn, bola s nimi kopa zábavy a mali malého brata Maroša, ktorého som úplne zbožňovala. Lebo bol malý, neuveriteľne krásny. Skrátka, mala som na ňho slabosť. Celé dni som ho objímala. Chcela som mať také dieťa.
V sobotu som si išla do obchodu kúpiť cigarety. Prvýkrát úplne verejne (pousmiala som sa, ako sme sa kedysi skrývali za obchodom). A pred obchodom ma ktosi pozdravil. Tie isté oči, krásne zuby, len o desať rokov viac. maroš. Až sa podomnou zachvela zem, ako v Hemingwayovom románe. Povedal mi, že teraz je tam nuda. "Keď ste sem chodili vy, tak to bolo super. Ale to som bol malý. Škoda". A zaiskrilo sa mu v očiach. Ja som sa opäť pousmiala. Škoda.

Jarka
Jarka má o tri roky viac ako ja, dve krásne deti a rakovinu kolena. Teda, dnes už neexistujúceho kolena. Učí sa chodiť s protézou. Celá rozvetvená rodina prežila peklo. Poznám rakovinu celkom dobre. Denne som stretávala ľudí, ktorí už dnes nežijú. Jedno som sa naučila - neprepadávať panike. Jarka to zvládla. Kedysi som si s ňou nemala čo povedať. Boli sme z iných svetov a nemali sme takmer nič spoločné. Iba rovnaké matky, ktoré boli zhodou okolností sestry. Teraz to bolo iné. Nemám rada, keď sa hovorí o ľuďoch, akí sú silní...keď zvládajú chorobu. Ale nech rozmýšľam, ako chcem, lepšie slovo ma pre ňu nenapadá. Niesla na sebe ťarchu celej rodiny, ktorá pred ňou stále plakala a pochovávala ju zaživa. Rozprávali pred ňou o nej samej tak, akoby tam nebola. Pomáhali a pomáhajú jej, ako vedeli. Bez nich by to možno nešlo. Ale to, čo bolo najťažšie, zvládla s prehľadom ona sama. A stala sa z nej krásna, úžasná dáma. Kašľať na to, že nemá nohu. Ja by som kľudne chcela mamu bez nohy. Ale tá mala rakovinu žalúdka, pľúc, mozgu a ešte neviem čoho. A bez toho sa nedá. Štvalo ma, že plačú za Jarkinou nohou. Ona je bez tej nohy taká akási lepšia.

Mika

Mika je moja druhá sesternica. Tiež súčasť detstva. Neoddeliteľná. Boli sme vždy prepojené a vo Výrave stále spolu. Každá sme úplne iná, strašne často sme sa hádali. Ale boli sme si blízke. A stále sme. Ona jediná vedela o chorobe mojej mamy a nikomu nič nepovedala. Držala slovo. Ona si tiež prežila hrozné veci. A stále ich prežíva. Potrebuje utekať z osídiel zväzujúcej rodinnej lásky. Sme na opačnom konci jedného spektra. Ona má rodiny až moc, ja príliš málo. Obe sme kvôli tomu nešťastné. Ale spájajú nás podobné veci. Aj keď už nie sme spolu, často mi chýba. teraz bude veľmi ďaleko, ale ja viem, že sa ku mne ešte viac priblíži. Mám ťa rada, Mika.

A ono sa toho stalo ešte oveľa viac. Tisíc drobných vecí. Ale opäť som raz pochopila, ako strašne veľa mi dajú drobné, obyčajné stretnutia. Formujú mi život. Nikoho z týchto ľudí v blízkej dobe nestretnem. Škoda.

o tých, čo určite neblogujú

Tak, ako som sa úplne zámerne minulý víkend zahrabala v posteli, tak som túto sobotu vyšla na svetlo božie za umením, kultúrou a novými poznatkami.
A veruže som vôbec neľutovala.
Napriek veľmi zlému PR zo strany organizátorov výstavy, nakoniec sme tých "workers" od Salgada na hlavnej stanici našli.
Dozvedeli sme sa o všetkom na poslednú chvíľu, ale ono to je vlastne úplne jedno. Každopádne, všetko sa vydarilo. Aspoň podľa mňa. Iní nadávali na málo vzduchu, na nekvalitné popisky fotografií, na tisíc zbytočností, ktoré sa v kontexte obsahu výstavy javili ako absolútne hlúposti.
Desiatky fotografií ľudí, ktorí žili a pravdepodobne stále žijú v absolútne inom svete ako my. Ľudia, ktorí vstávajú o jednej po polnoci, aby prekonali sedemhodinovú cestu do krátera sopky, v šialenom smrade a neskutočných výškach. Ľudia, ktorí z tej sopky na vlastnom tele odnesú 60 kilogramov tuhej síry, aby zarobili toľko, čo my minieme vecer v krčme. Teda, pravdepodobne ešte oveľa menej. Samozrejme, že menej - uvedomujem si pri spomienke na piatkový večer.
Napriek tomu je vidieť v tvárach tých ľudí niečo, čo u našincov asi ťažko kedy uvidíme. Neviem, či sú šťastní. Netrúfnem si o takomto živote hovoriť ako o šťastí. Ale v tých tvárach bol akýsi zvláštny pokoj.
Odvtedy neustále rozmýšľam, čo sme stratili my, v tom "civilizovanom svete", keď vlastne všetko máme a stále trpíme nejakým nedostatkom. Asi by som nešla na hranice Barmy hľadať pokoj v tvári. Asi by tí ľudia tiež mali radšej môj tik v oku z nedostatku pokoja. Nechcela by som sedem hodín kráčať do krátera sopky. Chcela by som mať ten pokoj v tvári doma. lebo ja ho mám prečo mať. Všetci ho máme prečo mať. Len stačí pochopiť, čo je naozaj dôležité.
To by bola paráda, keby títo ľudia mohli blogovať. Strašne veľa by som sa naučila. Ale oni neblogujú - ledva prežívajú.

Nebojte sa svojich snov

Asi som sa znovu zasnívala. Našťastie cez deň, lebo tie nočné, čo o mne prezrádzajú viac, ako by som chcela, ma tak trochu desia. Väčšinou.
Cez deň si snívam o tom, že raz budem učiť. Keď sa vykašlem na učené veci a ťažké analýzy a budem sa snažiť dať niečo malým ľudkom. Samozrejme, že si to snívam popri písaní učených vecí a ťažkých analýz, čiže nezvažujem to do dôsledkov. Kto ma zaplatí, ako z tých nespratných deciek vytlčiem vlastný názor a kedy toto všetko uskutočním, ma teraz vôbec nezaujíma. raz budem učiť. Návrat k detským snom. A verím, že si ho raz splním.
Ale nie o tom som chcela. Keď som sa prebrala z denného snívania, vraciam sa k tomu nočnému. Nikdy som neverila na snáre a bláznivé predpovede zo snov o vypadnutých zuboch. Vo všeobecnosti neznášam generalizácie a nie to ešte o tak intímnych veciach, ako sú sny.
Večná škoda, že si ich neviem zapamätať. Keby som každý deň venovala päť minút tomu, čo sa mi práve snívalo, nebola by som možno taká nerozhodná. Nebála by som sa samej seba tak, ako sa bojím teraz. Viackrát som písala o tom, že neviem, čo chcem.
Moje sny sa mi však každú noc snažia napovedať. A ja si ich nepamätám. Ale jeden predsa. Sen o veľkom dome, ktorý nám nepatril a v ktorom sa objavili tri maličké deti, o ktoré sa nemal kto postarať. Ja som veľmi chcela, aj môj chlap chcel. Bol to bláznivý nápad. Nemali sme peniaze, ani žiadne skúsenosti. A tri deti naraz. Všetci sa proti nám spikli. Každý nás odhováral a kládol nám neprekonateľné prekážky. Brali nám z domu paplóny, ktorými sme chceli deti prikryť. Ohovárali nás všade naokolo.
Až som sa naštvala a zavolala som svojej mame. Pre nezasvätených - moja mama zomrela pred 9 rokmi. A tá ma jediná pochopila. Schválila mi to celé od začiatku. Rozprávala som sa s ňou asi pol hodiny a potom som sa zobudila.
S pocitom, že celý svet sa môže postaviť proti Vášmu rozhodnutiu, lenže ak je podľa Vás správne, treba ísť za ním. Je úplne jedno, že to bol len sen, ktorý sa asi nikdy nenaplní. Asi sa nikdy v mojej posteli neocitnú tri cudzie deti.
Ale keby náhodou...tak viem, na koho sa mám obrátiť.

to, čo sme kedysi viazali ružovou stužkou

Tak a už som definitívne pochopila, načo sú staré listy, diáre a zápisky všetkých možných druhov. človeku sa vedia vrátiť spomienky, pocity a vône, akoby to bolo včera.
Nedávno som čítala tri roky starý e-mail. To som ešte chodila do školy, mala som tisíc iných stresov a bola som čerstvo zamilovaná. Hlúpe riadky tliachania do vetra sa ukázali ako neuveriteľný dokument. Cítila som vôňu tej chvíle a ešte stále mi lietajú motýle v žalúdku od tej zamilovanosti, čo som vtedy cítila.
Dnes je všetko úplne inak, tisíc vecí stratilo to čaro začiatku a je z nich niečo úplne nové. Asi už nie sme takí romantickí, ako sme boli kedysi, čo?
Lenže vtedy (si pamätám), som mala stále strach, že či ti nebude vadiť to, čo som spravila, či správne reagujem, či to nezabalíš s prichádzajúcim novým týždňom.
Teraz z toho zostal len ten mail a moje motýle (warholove?) v žalúdku.
Je to neuveriteľne úžasný pocit vedieť sa vrátiť a nemusieť s bolesťou spomínať. Usmievať sa na vtedajších hlúpostiach, keď sme nevedeli, kam pôjdeme spať. Dnes už vieme, dnes máme všetky sny splnené a každý deň vymýšľame nové. Ono sa toho vlastne až tak moc nezmenilo. Len sa už dobre poznáme. Vieme si tisíc vecí odpustiť skôr, ako sa stanú. A pritom sa na seba hneváme stále za to isté. A presne to mám na tom tak strašne rada. Vedieť a nevedieť zároveň. Vždy znova nájsť tri roky staré veci. Diár z detstva a našu prvú spoločnú fotku. Nežiť z minulosti, ale postaviť na nej všetko, čo príde.
Teraz len dúfam, že o ďalšie tri roky, keď nájdem tieto hlúpe riadky, budem mať opäť motýle v žalúdku. A ty sa na mňa budeš hnevať stále za tie isté veci. A ja ťa za tie isté veci budem stále milovať. Ako vtedy, keď si v Krakowe našiel správnu cestu domov. Vtedy, keď sme kvôli mne zablúdili. Ako potom neskôr ešte toľkokrát...

času málo a voda stúpa

Dnes už trikrát pršalo, trikrát svietilo slnko a trikrát strašne fúkalo. Ja som sa presne toľkokrát obliekla a znova vyzliekla. Všetko tak začalo bežať akosi rýchlejšie. Asi to tak má byť. Želania na počkanie a zázraky do troch dní.
Všetko sa splní, len čo si na to spomeniete. Alebo to bude úplne inak. Ale predsalen - strašne rýchlo.
Deň má len 24 hodín a my nič nestíhame. Chceli by sme aj pracovať, robiť kariéru, kúpať sa vo Vajnoroch na jazere, alebo ešte lepšie na Košariskách (lenže sú ďaleko), sedieť na pive s kamarátmi, ísť do kina, mať veľa peňazí a ešte aj trošku leňošiť, zaobstarať si deti a vychovať z nich úžasných ľudí.
Niekedy ochoriem práve v čase, keď nestíham vôbec nič. Keď mám pocit, že ak to do zajtra nedorobím...(a už to pre istotu ani nikdy nedomyslím). A potom ležím v posteli v horúčkach deň, dva a na tretí sa akosi z ničoho nič ukáže, že sa nič svetoborné nestalo. A nie je to len horúčkovité blúznenie. Fakt sa nič nestane.
Človek dnešnodobý má výčitky už aj z toho, že nevie efektívne tráviť víkend. Že keď sa mu nechce vláčiť sa po výstavách, alebo sa bezcieľne prechádzať, tak marí čas.
Tak som si tento víkend povedala, že idem boriť vlastné mýty.
Tak, ako mi práca neujde pri horúčkach, neujde mi ani výstava cez víkend.
Občas sa oplatí len trochu spomaliť. A urobiť si radosť akokoľvek. Nedať si nanútiť spôsob žitia. Od nikoho. Tak sme leňošili. Samozrejme s výčitkami, že sme premárnili víkend.
Takže občas len trošku spomaliť - hovorím si. Lenže, niekedy ma desí, že roky ubúdajú a ja som nič nestihla. A dnes ráno som sa pre zmenu hrozila, že čo budem celý ten dlhý život robiť. Katastrofa so mnou.
Človek spolusediaci v kancelárii si celé dni prepisuje z papiera na papier úlohy, čo musí stihnúť. Tým, že tým strávi pol dňa, nestihne nič.
Takže, dnes večer budem hľadať sama v sebe spomaľujúce mechanizmy. Budem myslieť na tehotnú kamarátku, čo to celé zmenila. A zdá sa, že ešte párkrát bude fúkať a ona už bude sedieť v parku s bábätkom.
Budem si snívať o všetkom, čo sa ešte dá stihnúť, keď sa mi bude chcieť. Budem si donekonečna plánovať radosti. A možno si dnes večer jednu z nich spravím. Včera som si kúpila mrazené krevety. A dnes si ich už po tretíkrát pomaly, pomaličky ugrilujem.
A aká som bola ešte pred chvíľou zhrozená, že nestíham. Pol hodinu tu niečo v blúznení píšem a stíham, všetko stíham. Len strašne pomaly.
Zasa sa zamračilo a tuším ide pršať. Snáď už po stýkrát. Dnes.
A ešte jednu radosť si dnes spravím...

warholov motýľ

Mam len malú predstavu. Chce sa mi spať a netúžim takmer po ničom...to sú tie vyslovené slová - netúžim po ničom a zrazu naskakujú myšlienky. Túžim byť niekde v tráve a v absolútnom tichu. Túžim sa otočiť na bok a v tom tichu zaspať. Túžim sa stratiť uprostred svojich túžob. Pozerať sa na tvoje ruky v tráve. Na mojej tvári. Na nič nemyslieť a ak sa to inak nedá (často sa to nedá), tak nechať plynúť vety. Nedávať ničomu obsah.
Chcela by som stretnúť Warholovho motýľa. Tak, ako som ho už stretla tisíckrát. Aj dnes ráno...
Chcela by som ťa znovu strenúť už po tisícikrát. Ako vtedy, na námestí toho malého, magického poľského mesta...

malé radosti veľkých ľudí, čo si mysleli, že už sa nedá...

Ráno som volala otcovi. Môjmu starému, životom potrápenému a unavenému otcovi. Ráno, len tak, lebo som sa naňho tešila. Ešte pred mesiacom som sa dlho odhodlávala mu zavolať, lebo mi bolo ťažko. Vždy mi rozprával, že sa mu nechce žiť, že ho znova bolia nohy a tlak je v závratných výškach, že nemôže chodiť, že znova zdraželi lieky a že gróf Esterházy (ako volá z neznámych dôvodov ministra financií I. Mikloša)je kretén, čo nerozumie ľuďom. Chápala som ho....mala som zlé svedomie, a nemohla som s tým nič robiť.
Keď som ho prišla navštíviť, tak najpozitívnejšia správa bola, že ho chce opäť nejaká dôchodkyňa - vdova, ale že jemu ženy môžu byť ukradnuté. Tá jeho (naša) tu už dlho nie je a inú nechce. Zasa zlá správa - vlastne. Bude sám.
Dnes mi zdvihol telefón vysmiaty, taký akýsi iný.
Brat doniesol domov prednedávnom psa. Bolo z toho zle. Otec musel protestovať, už len z princípu. Stále protestuje. Že ho bude mať na krku, že je s "tým" len oštara.
Pri prvej návšteve som ho našla v obývačke na štyroch, ako "psíkovi" (nové meno pre "to") nahrádza kamaráta. Pred mesiacom nemohol chodiť, teraz je stále na nohách. Žiarlil, keď sa pes usalašil na nohách mne a nechcel sa s ním hrať. Nedovolil nám ho ísť večer vyvenčiť, lebo "vám ujde, on je zvyknutý na mňa".
Pred mesiacom som ho ledva prehovorila, aby sa zdvihol a ubolenými nohami prišiel k nám na návštevu. Dnes nadšene povedal, že príde aj s "malým" (ó, už tretie meno za dva týždne).Teším sa zo svojho otca. Jedna z vecí, ktorá ma vždy najviac trápila, bolo to, že mu neviem pomôcť. Že je smutný a nepustí nás k sebe - svoje deti.
Nakoniec pustil k sebe "toho malého psíka" a zrazu je nám všetkým lepšie. Aj si viac voláme, aj mi do telefónu povie "mačiatko, myslel som na teba". Mačiatko je pre zmenu jedno z mojich asi dvadsiatich mien, ktorých autorom je môj starý, životom unavený, ale zrazu úplne úžasný otec.

tlaková níž

Po rýchlom, nie moc dobrom obede sprevádzanom typickým letným vŕtaním v meste som sa vrátila k počítaču. Tlak náhle poklesol tak, že sa len zúfalo rozhliadam okolo seba, či aj ostatní to cítia...že sa niečo vo vzduchu deje. Tvária sa zvláštne. Bude to asi tým dažďom, čo sa sem tuším rúti odniekiaľ zo západu. Odtieľ ževraj prichádza väčšina impulzov. Akýchkoľvek. A tak mi napadá, že tlaková níž je dobrá vec. Človeku unikajú myšlienky od všetkých tých podstatností všednej každodennosti. Tak aj mne sa stalo, že začínam myslieť na tisíc vecí, čo sa vlastne veľmi ťažko dajú pomenovať.
Včera sa mi po dlhej dobe podarilo zobudiť sa bez takého zvláštneho zlého pocitu. Voláme to vyhorenie. Množné číslo preto, lebo to máme viacerí. Stretávame sa a frfleme na systém. Na prácu, na to, že nás nikto nechápe a že naše snaženie vychádza navnivoč.Že nevieme nič zmeniť. Že všetci okolo sú ignosranti. Ja to mám tak, že non-stop zvažujem možnosti. Čo by som všetko mohla a čo nerobím. Prečo to nerobím...a potom zasa späť - či vlastne chcem niečo robiť inak. S malými prestávkami stále dokola.
Keď som mala v živote veľké ťažkosti ( a pár takých veru bolo), tak som sa naučila nekomplikovať veci. Vedela a chcela som byť sama so sebou zmierená a po chvíli aj spokojná. Keď ma všetci uisťovali, že som silná, tak som sa v duchu cynicky usmievala. Bola som taká strašne malá - nie vekom, ale silou. Lenže som sa naučila pomaly odolávať. A všetci ešte vraveli, že čas je najlepší lekár. A hovorila som si, že nech už ten čas prejde, nech už je dobre...
A teraz po rokoch si uvedomujem, že vlastne vtedy bolo dobre.Vtedy som sa odvážnejšie borila so svetom. Nemala som na výber. Nad všetkým som veľa premýšľala, ale cítila som, že rastiem. Že počúvam ľudí okolo seba. Že nedelím problémy na malé a veľké. Že si nemyslím, že ja som obeť, lebo mi zomrel najbližší človek. Že ma ostatní nechápu. Len sa so mnou nerozprávali, lebo sa to ževraj nemá. Tak som sa rozprávala sama so sebou.
Dnes je všetko inak. Mám veľa z toho, čo som vždy chcela a možno ešte čosi viac. Lenže to je na mňa akési moc jednoduché. Keď nemám problém, tak si ho vymyslím. A preto ma tlaková níž "tlačí" k starým dobrým otázkam o zmysle existencie a vôbec.
Mesiace sa borím s pocitom, že čo keď je to všetko málo. Že to robím zle. Strašne moc sa chcem zobúdzať s úsmevom a pokojom. Dnes sa mi to stalo. Len tak. Bez prípravy. Ako zmyslov zbavená som odišla z domu poloslepá - bez šošoviek, lebo som akosi nič neriešila. Nevystresovala som sa tak, ako každý iný deň len z toho, že idem do práce. Bolo to fajn.
Lenže prišiel ten tlak a ja cítim, že je to späť. Že opäť večer sa ma spýta môj chlap, že čo vlastne chcem. A ja mu zasa nebudem vedieť povedať súvislú vetu. Možno sa aj štandardne rozplačem. Niekedy mi je len tak normálne smutno. Stará koza a je jej smutno za mamou. Alebo len tak za niečím. Ono sa vždy nájde tisíc dôvodov na smútok. Ja mám teraz super dôvod. Je tlaková níž.

Tak dnes po prvykrat....

Tak si hovorím, aké sú zaujímavé tie blogy, ej aj ja si jeden založím a budem sem písať veci, čo ma ťažia, alebo len tak budem rozjímať, keď už v práci nebude o čom - hej, ževraj v práci vždy je o čom - mi svedomie hovorí...ale nepočúvam ho a píšem, čo mi sily stačia. Taká verbálna onania nikdy nie je zlá a človek niekedy slovami povie veci, čo napísať nestihne a potom ho to mrzí. Takto môžem vymazať a prepísať, to je radosti takto podvečer...lenže vybrať si len meno je dosť náročné, keď všetky (všetci?) sa volajú ako ja. Nakoniec som to zvládla s Elkou, takže takto sa tu odteraz nájdem a nájdu ma aj iní, keď budú usilovne hľadať - si vravím.
Takže tento je len cvičný, pomalý na rozbeh...mi až zimomriavky naskakujú, taký zvláštny pocit odhalenia, panika ma chytá, že čo to tu stváram v teple ma horúčka oblieva zo strachu z možného odhalenia, zvláštna tréma byť súčasťou..tajomnou a skrytou a predsa...medzi tisícmi ja, jediná, so svojimi impresiami, ako som ich nazvala - svoje pocity, čo sa tu budú občas nachádzať...tak snáď sa neodradím aj po druhýkrát...